Programové vyhlásenie vlády – pohľad zľava

Programové vyhlásenie vlády je v tieto dni pod ostrou kritikou opozície v parlamente. Najostrejšie sa zatiaľ vyjadril predstaviteľ PS Michal Šimečka, ktorý vyhlásil, že programové vyhlásenie je „zaseknuté v minulosti, neplní sľuby, ktoré dali pred voľbami, neodpovedá a nereaguje na hlavné výzvy, ktorým Slovensko čelí.“

Ja som na rozdiel od opozície nečítal programové vyhlásenie vlády „zaseknutý“ v nenávisti voči R. Ficovi a našiel som v ňom celý rad dobrých návrhov, o ktorých praktickej realizácii mám však svoje pochybnosti. Pokiaľ ide o všeobecný pohľad na Programové vyhlásenie vlády, tak moje hodnotenie sa formálne temer zhoduje s hodnotením M. Šimečku. Podstatne sa však rozchádzame v tom, čo rozumieme pod „zaseknutosťou v minulosti“ a „nereagovaním na hlavné výzvy, ktorým Slovensko čelí“.

Podobné články

Reakcia predsedu vlády SR Roberta Fica na vyhlásenie prezidentky SR

9. decembra 2023

Mikuláš, sviatok pre deti či pre dospelých?

7. decembra 2023

Ja pod „zaseknutosťou“ v minulosti rozumiem zotrvávanie vlády na obhajobe buržoázneho systému, ktorý je už dnes zjavným historickým a pre život spoločnosti aj nebezpečným prežitkom. Pod hlavnými výzvami Slovenska, ktoré program nerieši, rozumiem objektívnu „výzvu“ reality, ktorá nás „tlačí“ do revolučnej premeny buržoázneho systému, ale program vlády si pred touto „výzvou“ reality zakrýva oči.

Cieľom môjho príspevku nie je v žiadnom prípade kritika programového vyhlásenia vlády, pretože tak ako nemôžete kritizovať dieťa za to, že sa nespráva ako dospelý, tak nemôžete kritizovať súčasnú vládu vedenú dvomi stranami sociálnej demokracie za to, že jej program nerieši veci zásadným spôsobom.

Nerieši ich tak, aby ich vyriešil, ale ich rieši len čiastočne, aby sa „pacientov“ stav zlepšil, ale nevyliečil. Uvedený princíp má sociálna demokracia vo svojej podstate a tak nemôže konať inak, ako koná. Koniec koncov už podnadpis programového vyhlásenia nesľubuje, že sa budeme mať dobre, že budeme žiť pokojne a bezpečne, ale sľubuje, že to bude lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie, ako je to teraz.

Prirodzene, že metóda čiastočného riešenia problémov, ktorá leží v základe programového vyhlásenia vlády má svoje oprávnené miesto v politike všade tam, kde je samotný základ dobrý, a len niektoré nedostatky je potrebné odstrániť. Ja sa však domnievam, že samotná podstata našej spoločnosti je chorá, a preto čiastočné opravy jej niektorých momentov ju nevyliečia.

„Oddanosť“ či viera súčasnej koalície v kapitalizmus vyústila do programového vyhlásenia, teda do plánu politickej praxe, ktorá je z hľadiska nutnosti riešenia nahromadených problémov Slovenska bezperspektívna. Preto je veľmi otázne, či na konci politického mandátu súčasnej koalície nás čaká „lepší, pokojnejší a bezpečnejší život“.

S ohľadom na rozsah programového vyhlásenia, ako aj na rozsah príspevku chcem obrátiť pozornosť čitateľov nie k tým zjavným protirečeniam, ktoré boli ešte v predvolebnom období na stránkach Iskry diskutované. Snažím sa obrátiť pozornosť čitateľa skôr na niektoré protirečenia v texte programu, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé a ktoré signalizujú ideologickú obmedzenosť súčasnej koalície pri teoretickej reflexii nášho spoločenského života.

Programové vyhlásenie má 88 strán. Ja som z neho vybral len pár tvrdení, na analýze ktorých sa snažím ukázať ich jednostrannosť a obmedzenosť podmienenú práve tým, že predstavitelia sociálnej demokracie odmietajú skúmať sociálnu realitu v jej kapitalistických triednych formách.

Zjavné ideologické výrazy typu, „demokratická spoločnosť“, demokratický štát“, „sociálny štát“ a podobné, nechám stranou, pretože už na prvý pohľad je jasné, že nereflektujú skutočnú realitu, ale naopak, uvedenými výrazmi ju zastierajú, maskujú. Veď kto by nevedel, že naša spoločnosť nie je demokratická, ale je buržoázno-demokratická. Mohlo by sa zadať, že jedno slovo navyše na podstate veci nič nemení. Ale keď prejdeme do reality, v ktorej sa fakticky celá ekonomická sféra života spoločnosti nachádza výlučne v súkromných rukách, nachádza sa mimo princíp demokracie, ktorého účinnosť končí na prahu ekonomickej sféry, slovíčko „buržoázna“ nadobúda svoj plný poznávací zmysel.

Význam pojmu „buržoáznej demokracie“ sa ukazuje práve v tom, že pokiaľ sa spoločnosť opiera v ekonomickej sfére o súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, potiaľ táto spoločnosť ako celok nemôže byť demokratickou, ale len buržoázno-demokratickou, t. j. spoločnosťou rozdelenou na politickú časť bez ekonomickej moci, ktorá je regulovaná určitými demokratickými procedúrami a na ekonomickú časť, ktorá týmto procedúram nepodlieha a ktorá si svojou ekonomickou mocou podriaďuje politickú časť spoločnosti.

V programe vlády, v druhej časti, „Podpora konkurencieschopnosti hospodárstva a trvalo udržateľného hospodárskeho rastu“ ma zaujal citát z ústavy, v ktorom sa tvrdí, že „hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“.

Každý, kto aspoň trocha rozumie princípu trhovej ekonomiky, chápe, že jej dominantným princípom je produkcia a predaj tovarov za účelom dosahovania zisku a rovnako tak chápe, že princíp zisku je voči námezdnej pracovnej sile, ktorá tovary svojou prácou vyrába, anti-sociálny, pretože ju vykorisťuje. Trhová ekonomika sa vzťahuje vykorisťovateľsky nielen k človeku ako námezdnej pracovnej sile, ale aj k prírode ako zdroju surovín. Trhová ekonomika je vo svojej podstate anti-ekologická, pretože snaha o súkromný zisk je v ekonomickom systéme súkromného vlastníctva nadradená všetkým ostatným prvkom ekonomického procesu. Zisk v trhovej ekonomike rozhoduje o živote a smrti podnikateľov, a teda aj celého systému. Fakt, že dnes sa časť súkromného podnikania vrhla na realizáciu európskeho „green dealu“, nie je dôsledkom jeho ekologickej podstaty, ale dôsledkom toho, že sa na tom dá dnes dobre zarobiť.

Pokiaľ v sebe trhová ekonomika obsahuje nejaký sociálny princíp, tak ten sa vzťahuje výlučne na vlastníkov výrobných prostriedkov, kapitalistov, ktorí si bezodplatne prisvojujú časť hodnoty vytvorenú námezdnou pracovnou silou v podobe zisku, čo je vo svojej podstate kapitalistická forma „sociálnej“ dávky pre kapitalistov, ktorý z tejto dávky žijú bezprácne.

Sociálni demokrati vo vláde, v dôsledku svojej ideologickej jednostrannosti prehliadajú, že „otcovia“ slovenskej ústavy, ohúrení víziou slobody nadobudli presvedčenie, že aj ústava je slobodný ľudský produkt a tak je možné v nej spájať tvrdenia, ktoré sa k sebe majú ako oheň a voda, vzájomne sa vylučujúce tvrdenia, do jedného celku. Naša dnešná ústava obsahuje plno podobných „zmysluplných“ tvrdení, v rámci ktorých jedno nutne vylučuje druhé. Postoj sociálnych demokratov k podobným tvrdeniam nie je prekvapujúci, pretože tvrdenia, kde jedno vylučuje druhé, sú v istom zmysle aj princípom ich politickej praxe.

S inou verziou tvrdenia, vyššie uvedenej povahy sa stretávame v časti „Hospodárska politika“. Tu sa konštatuje, že „V dôsledku svojej veľkosti a nedostatku surovinových zdrojov musí byť (hospodárstvo Slovenska, VM) otvorené celosvetovým hospodárskym štruktúram, ich zmenám a rozvojovým potenciálom“.

Kto si daný text pozorne prečíta, tak musí prísť k záveru, že naše hospodárstvo je v dôsledku svojej „otvorenosti“ v podstate v rukách „celosvetových hospodárskych štruktúr“, ktoré rozhodujú o pohybe nášho hospodárstva. Výraz „otvorenosť našej ekonomiky“, ktorá sa nielen tu, ale aj inde často zdôrazňuje, má vo svojej podstate zakryť pravú podstatu tejto „otvorenosti“, ktorá spočíva v bezbrannosti a podriadenosti našej ekonomiky zahraničnému kapitálu.

Skutočná ekonomická otvorenosť nie je identická s bezbrannosťou a podriadenosťou národnej ekonomiky svetovým ekonomickým štruktúram. Otvorenosť národnej ekonomiky znamená, že daná ekonomika rozvíja mnohoraké, vzájomne výhodné obchodné vzťahy s inými ekonomikami, ale súčasne si ponecháva svoju relatívnu samostatnosť a nezávislosť od zahraničných štruktúr v rozhodujúcich oblastiach ekonomiky.

Po reštaurácii kapitalizmu v roku 1989 bola slovenská ekonomika zlikvidovaná a nahradená ekonomikou ovládanou zahraničnými firmami, navyše jednostranne orientovanou na automobilový priemysel. Uvedená premena ekonomiky viedla k tomu, že naša ekonomika sa stala nie otvorenou ekonomikou, ale ekonomikou, ktorá nepodlieha vôli a záujmom národa. Stala sa nástrojom rozvoja zahraničného kapitálu.

Takzvaná otvorenosť ekonomiky nie je len základom podriadenosti našej ekonomiky zahraničnému kapitálu, ale je aj základom deformovanosti našej ekonomiky. Dnes je naše hospodárstvo jednostranne orientované na automobilový priemysel, pretože to tak „svetovým ekonomickým štruktúram“, najmä nemeckým a francúzskym vyhovovalo. „Svetové ekonomické štruktúry“ za pomoci našich politikov obhajujúcich záujmy zahraničného kapitálu nás fakticky premenili na svoju výrobňu automobilov rovnako ako niektoré juhoamerické republiky premenili na svoje „banánové“ republiky. Z uvedeného pohľadu je volanie súčasnej koalície po návrate suverenity do našej zahraničnej politiky iste veľkým nedorozumením.

Iným príkladom videnia a riešenia problémov z pohľadu kapitalistov demonštruje tvrdenie v časti „Podpora financovania investícií“. V tejto časti sa hneď v prvom odseku tvrdí, že „Budúcnosť slovenskej ekonomiky sa bude odvíjať od znalostí a ľudského kapitálu v celej spoločnosti“.

Výraz „ľudský kapitál“ sa bežne používa vo význame ľudských schopností. Z uvedeného pohľadu je viac-menej každý človek nositeľom nejakých schopností, a teda je aj nositeľom ľudského kapitálu. Ak však nazrieme do reality trhového hospodárstva, tak zistíme, že masa námezdne pracujúcich je životnými podmienkami nútená svoj „ľudský kapitál“ predať za biednu mzdu majiteľom výrobných prostriedkov, ktorí „ľudský kapitál“ námezdne pracujúcich využívajú na oživenie a zhodnocovanie svojho, „mŕtveho kapitálu“, existujúceho vo forme výrobných prostriedkov, surovín a peňazí.

Reálna kapitálová forma tzv. ľudského kapitálu masy námezdne pracujúcich spočíva v tom, že živá pracovná schopnosť človeka, pokiaľ sa zamestná u podnikateľa, nadobúda formu variabilného kapitálu, ktorého jediným zmyslom je reprodukovať kapitál podnikateľa v rozšírenej forme, t. j. so ziskom. Forma variabilného kapitálu, ktorú nadobúda námezdná pracovná sila vo výrobnom procese, je formou, ktorou si kapitál podnikateľa podriaďuje „ľudský kapitál“ človeka a súčasne ho vykorisťuje.

Z uvedeného je jasné, že samotný výraz „ľudský kapitál“ je ideologického pôvodu a slúži len na to, aby zakryl vládu súkromného kapitálu nad životmi pracujúcich tým, že ich v ideológii premení na vlastníkov kapitálu, na kapitalistov.

Ideologická obmedzenosť vyššie uvedeného tvrdenia spočíva aj v tom, že budúcnosť slovenskej ekonomiky vidí v neustálom vykorisťovaní jej členov v záujme súkromných ziskov a nie v jej premene na ekonomiku slúžiacu výlučne upokojovaniu potrieb všetkých ľudí a ich osobnému rozvoju. Slovenská ekonomika orientovaná na súkromný zisk nemá reálnu budúcnosť, pretože táto orientácia privedie slovenskú spoločnosť k rozkladu a zániku. Niektoré obrysy tohto zániku a rozkladu je možné pozorovať už aj dnes, 34 rokov po tzv. nežnej revolúcii.

Na počiatku príspevku som konštatoval, že program vlády obsahuje celý rad drobných vylepšení, ktoré by skutočne mohli na konci jej vládnutia viesť k „lepšiemu, pokojnejšiemu a bezpečnejšiemu“ životu. Súčasne je však zjavné aj to, že dosiahnutie stanoveného všeobecného cieľa vláda nemá vo svojich rukách. Dosiahnutie vládnych cieľov závisí v podstatnej miere na živelnom pohybe európskej a svetovej ekonomiky, ako aj na vývoji konfliktu medzi USA, NATO a EÚ s Ruskom. Tieto procesy vláda nemá vo svojich rukách. Všeobecný cieľ programového vyhlásenia vlády sa tak z uvedeného pohľadu javí skôr ako zbožné želanie súčasnej koalície a nie ako reálny politický cieľ.

Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU