Programové vyhlásenie vlády je v tieto dni pod ostrou kritikou opozície v parlamente. Najostrejšie sa zatiaľ vyjadril predstaviteľ PS Michal Šimečka, ktorý vyhlásil, že programové vyhlásenie je „zaseknuté v minulosti, neplní sľuby, ktoré dali pred voľbami, neodpovedá a nereaguje na hlavné výzvy, ktorým Slovensko čelí.“
Ja som na rozdiel od opozície nečítal programové vyhlásenie vlády „zaseknutý“ v nenávisti voči R. Ficovi a našiel som v ňom celý rad dobrých návrhov, o ktorých praktickej realizácii mám však svoje pochybnosti. Pokiaľ ide o všeobecný pohľad na Programové vyhlásenie vlády, tak moje hodnotenie sa formálne temer zhoduje s hodnotením M. Šimečku. Podstatne sa však rozchádzame v tom, čo rozumieme pod „zaseknutosťou v minulosti“ a „nereagovaním na hlavné výzvy, ktorým Slovensko čelí“.
Ja pod „zaseknutosťou“ v minulosti rozumiem zotrvávanie vlády na obhajobe buržoázneho systému, ktorý je už dnes zjavným historickým a pre život spoločnosti aj nebezpečným prežitkom. Pod hlavnými výzvami Slovenska, ktoré program nerieši, rozumiem objektívnu „výzvu“ reality, ktorá nás „tlačí“ do revolučnej premeny buržoázneho systému, ale program vlády si pred touto „výzvou“ reality zakrýva oči.
Cieľom môjho príspevku nie je v žiadnom prípade kritika programového vyhlásenia vlády, pretože tak ako nemôžete kritizovať dieťa za to, že sa nespráva ako dospelý, tak nemôžete kritizovať súčasnú vládu vedenú dvomi stranami sociálnej demokracie za to, že jej program nerieši veci zásadným spôsobom.
Nerieši ich tak, aby ich vyriešil, ale ich rieši len čiastočne, aby sa „pacientov“ stav zlepšil, ale nevyliečil. Uvedený princíp má sociálna demokracia vo svojej podstate a tak nemôže konať inak, ako koná. Koniec koncov už podnadpis programového vyhlásenia nesľubuje, že sa budeme mať dobre, že budeme žiť pokojne a bezpečne, ale sľubuje, že to bude lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie, ako je to teraz.
Prirodzene, že metóda čiastočného riešenia problémov, ktorá leží v základe programového vyhlásenia vlády má svoje oprávnené miesto v politike všade tam, kde je samotný základ dobrý, a len niektoré nedostatky je potrebné odstrániť. Ja sa však domnievam, že samotná podstata našej spoločnosti je chorá, a preto čiastočné opravy jej niektorých momentov ju nevyliečia.
„Oddanosť“ či viera súčasnej koalície v kapitalizmus vyústila do programového vyhlásenia, teda do plánu politickej praxe, ktorá je z hľadiska nutnosti riešenia nahromadených problémov Slovenska bezperspektívna. Preto je veľmi otázne, či na konci politického mandátu súčasnej koalície nás čaká „lepší, pokojnejší a bezpečnejší život“.
S ohľadom na rozsah programového vyhlásenia, ako aj na rozsah príspevku chcem obrátiť pozornosť čitateľov nie k tým zjavným protirečeniam, ktoré boli ešte v predvolebnom období na stránkach Iskry diskutované. Snažím sa obrátiť pozornosť čitateľa skôr na niektoré protirečenia v texte programu, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé a ktoré signalizujú ideologickú obmedzenosť súčasnej koalície pri teoretickej reflexii nášho spoločenského života.
Programové vyhlásenie má 88 strán. Ja som z neho vybral len pár tvrdení, na analýze ktorých sa snažím ukázať ich jednostrannosť a obmedzenosť podmienenú práve tým, že predstavitelia sociálnej demokracie odmietajú skúmať sociálnu realitu v jej kapitalistických triednych formách.
Zjavné ideologické výrazy typu, „demokratická spoločnosť“, demokratický štát“, „sociálny štát“ a podobné, nechám stranou, pretože už na prvý pohľad je jasné, že nereflektujú skutočnú realitu, ale naopak, uvedenými výrazmi ju zastierajú, maskujú. Veď kto by nevedel, že naša spoločnosť nie je demokratická, ale je buržoázno-demokratická. Mohlo by sa zadať, že jedno slovo navyše na podstate veci nič nemení. Ale keď prejdeme do reality, v ktorej sa fakticky celá ekonomická sféra života spoločnosti nachádza výlučne v súkromných rukách, nachádza sa mimo princíp demokracie, ktorého účinnosť končí na prahu ekonomickej sféry, slovíčko „buržoázna“ nadobúda svoj plný poznávací zmysel.
Význam pojmu „buržoáznej demokracie“ sa ukazuje práve v tom, že pokiaľ sa spoločnosť opiera v ekonomickej sfére o súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, potiaľ táto spoločnosť ako celok nemôže byť demokratickou, ale len buržoázno-demokratickou, t. j. spoločnosťou rozdelenou na politickú časť bez ekonomickej moci, ktorá je regulovaná určitými demokratickými procedúrami a na ekonomickú časť, ktorá týmto procedúram nepodlieha a ktorá si svojou ekonomickou mocou podriaďuje politickú časť spoločnosti.
V programe vlády, v druhej časti, „Podpora konkurencieschopnosti hospodárstva a trvalo udržateľného hospodárskeho rastu“ ma zaujal citát z ústavy, v ktorom sa tvrdí, že „hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“.
Každý, kto aspoň trocha rozumie princípu trhovej ekonomiky, chápe, že jej dominantným princípom je produkcia a predaj tovarov za účelom dosahovania zisku a rovnako tak chápe, že princíp zisku je voči námezdnej pracovnej sile, ktorá tovary svojou prácou vyrába, anti-sociálny, pretože ju vykorisťuje. Trhová ekonomika sa vzťahuje vykorisťovateľsky nielen k človeku ako námezdnej pracovnej sile, ale aj k prírode ako zdroju surovín. Trhová ekonomika je vo svojej podstate anti-ekologická, pretože snaha o súkromný zisk je v ekonomickom systéme súkromného vlastníctva nadradená všetkým ostatným prvkom ekonomického procesu. Zisk v trhovej ekonomike rozhoduje o živote a smrti podnikateľov, a teda aj celého systému. Fakt, že dnes sa časť súkromného podnikania vrhla na realizáciu európskeho „green dealu“, nie je dôsledkom jeho ekologickej podstaty, ale dôsledkom toho, že sa na tom dá dnes dobre zarobiť.
Pokiaľ v sebe trhová ekonomika obsahuje nejaký sociálny princíp, tak ten sa vzťahuje výlučne na vlastníkov výrobných prostriedkov, kapitalistov, ktorí si bezodplatne prisvojujú časť hodnoty vytvorenú námezdnou pracovnou silou v podobe zisku, čo je vo svojej podstate kapitalistická forma „sociálnej“ dávky pre kapitalistov, ktorý z tejto dávky žijú bezprácne.
Sociálni demokrati vo vláde, v dôsledku svojej ideologickej jednostrannosti prehliadajú, že „otcovia“ slovenskej ústavy, ohúrení víziou slobody nadobudli presvedčenie, že aj ústava je slobodný ľudský produkt a tak je možné v nej spájať tvrdenia, ktoré sa k sebe majú ako oheň a voda, vzájomne sa vylučujúce tvrdenia, do jedného celku. Naša dnešná ústava obsahuje plno podobných „zmysluplných“ tvrdení, v rámci ktorých jedno nutne vylučuje druhé. Postoj sociálnych demokratov k podobným tvrdeniam nie je prekvapujúci, pretože tvrdenia, kde jedno vylučuje druhé, sú v istom zmysle aj princípom ich politickej praxe.
S inou verziou tvrdenia, vyššie uvedenej povahy sa stretávame v časti „Hospodárska politika“. Tu sa konštatuje, že „V dôsledku svojej veľkosti a nedostatku surovinových zdrojov musí byť (hospodárstvo Slovenska, VM) otvorené celosvetovým hospodárskym štruktúram, ich zmenám a rozvojovým potenciálom“.
Kto si daný text pozorne prečíta, tak musí prísť k záveru, že naše hospodárstvo je v dôsledku svojej „otvorenosti“ v podstate v rukách „celosvetových hospodárskych štruktúr“, ktoré rozhodujú o pohybe nášho hospodárstva. Výraz „otvorenosť našej ekonomiky“, ktorá sa nielen tu, ale aj inde často zdôrazňuje, má vo svojej podstate zakryť pravú podstatu tejto „otvorenosti“, ktorá spočíva v bezbrannosti a podriadenosti našej ekonomiky zahraničnému kapitálu.
Skutočná ekonomická otvorenosť nie je identická s bezbrannosťou a podriadenosťou národnej ekonomiky svetovým ekonomickým štruktúram. Otvorenosť národnej ekonomiky znamená, že daná ekonomika rozvíja mnohoraké, vzájomne výhodné obchodné vzťahy s inými ekonomikami, ale súčasne si ponecháva svoju relatívnu samostatnosť a nezávislosť od zahraničných štruktúr v rozhodujúcich oblastiach ekonomiky.
Po reštaurácii kapitalizmu v roku 1989 bola slovenská ekonomika zlikvidovaná a nahradená ekonomikou ovládanou zahraničnými firmami, navyše jednostranne orientovanou na automobilový priemysel. Uvedená premena ekonomiky viedla k tomu, že naša ekonomika sa stala nie otvorenou ekonomikou, ale ekonomikou, ktorá nepodlieha vôli a záujmom národa. Stala sa nástrojom rozvoja zahraničného kapitálu.
Takzvaná otvorenosť ekonomiky nie je len základom podriadenosti našej ekonomiky zahraničnému kapitálu, ale je aj základom deformovanosti našej ekonomiky. Dnes je naše hospodárstvo jednostranne orientované na automobilový priemysel, pretože to tak „svetovým ekonomickým štruktúram“, najmä nemeckým a francúzskym vyhovovalo. „Svetové ekonomické štruktúry“ za pomoci našich politikov obhajujúcich záujmy zahraničného kapitálu nás fakticky premenili na svoju výrobňu automobilov rovnako ako niektoré juhoamerické republiky premenili na svoje „banánové“ republiky. Z uvedeného pohľadu je volanie súčasnej koalície po návrate suverenity do našej zahraničnej politiky iste veľkým nedorozumením.
Iným príkladom videnia a riešenia problémov z pohľadu kapitalistov demonštruje tvrdenie v časti „Podpora financovania investícií“. V tejto časti sa hneď v prvom odseku tvrdí, že „Budúcnosť slovenskej ekonomiky sa bude odvíjať od znalostí a ľudského kapitálu v celej spoločnosti“.
Výraz „ľudský kapitál“ sa bežne používa vo význame ľudských schopností. Z uvedeného pohľadu je viac-menej každý človek nositeľom nejakých schopností, a teda je aj nositeľom ľudského kapitálu. Ak však nazrieme do reality trhového hospodárstva, tak zistíme, že masa námezdne pracujúcich je životnými podmienkami nútená svoj „ľudský kapitál“ predať za biednu mzdu majiteľom výrobných prostriedkov, ktorí „ľudský kapitál“ námezdne pracujúcich využívajú na oživenie a zhodnocovanie svojho, „mŕtveho kapitálu“, existujúceho vo forme výrobných prostriedkov, surovín a peňazí.
Reálna kapitálová forma tzv. ľudského kapitálu masy námezdne pracujúcich spočíva v tom, že živá pracovná schopnosť človeka, pokiaľ sa zamestná u podnikateľa, nadobúda formu variabilného kapitálu, ktorého jediným zmyslom je reprodukovať kapitál podnikateľa v rozšírenej forme, t. j. so ziskom. Forma variabilného kapitálu, ktorú nadobúda námezdná pracovná sila vo výrobnom procese, je formou, ktorou si kapitál podnikateľa podriaďuje „ľudský kapitál“ človeka a súčasne ho vykorisťuje.
Z uvedeného je jasné, že samotný výraz „ľudský kapitál“ je ideologického pôvodu a slúži len na to, aby zakryl vládu súkromného kapitálu nad životmi pracujúcich tým, že ich v ideológii premení na vlastníkov kapitálu, na kapitalistov.
Ideologická obmedzenosť vyššie uvedeného tvrdenia spočíva aj v tom, že budúcnosť slovenskej ekonomiky vidí v neustálom vykorisťovaní jej členov v záujme súkromných ziskov a nie v jej premene na ekonomiku slúžiacu výlučne upokojovaniu potrieb všetkých ľudí a ich osobnému rozvoju. Slovenská ekonomika orientovaná na súkromný zisk nemá reálnu budúcnosť, pretože táto orientácia privedie slovenskú spoločnosť k rozkladu a zániku. Niektoré obrysy tohto zániku a rozkladu je možné pozorovať už aj dnes, 34 rokov po tzv. nežnej revolúcii.
Na počiatku príspevku som konštatoval, že program vlády obsahuje celý rad drobných vylepšení, ktoré by skutočne mohli na konci jej vládnutia viesť k „lepšiemu, pokojnejšiemu a bezpečnejšiemu“ životu. Súčasne je však zjavné aj to, že dosiahnutie stanoveného všeobecného cieľa vláda nemá vo svojich rukách. Dosiahnutie vládnych cieľov závisí v podstatnej miere na živelnom pohybe európskej a svetovej ekonomiky, ako aj na vývoji konfliktu medzi USA, NATO a EÚ s Ruskom. Tieto procesy vláda nemá vo svojich rukách. Všeobecný cieľ programového vyhlásenia vlády sa tak z uvedeného pohľadu javí skôr ako zbožné želanie súčasnej koalície a nie ako reálny politický cieľ.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Treba podrobiť kritike, na druhej strane, chápme ten zlom, ktorý nastal. Pozrite:
Motto: žiť lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie
Ale „čítajme“ PVV celistvo, v princípoch:
princíp silného štátu.
Do popredia kladie úlohu štátu vo všetkých oblastiach, bol definovaný štát akosociálny štát, organizátor hospodárskeho života i spoločnosti. Skončili sa roky neúspešného liberálneho vajatania.
Princíp postaviť do stredu pozornosti človeka, občana SR.
Už žiadne náreky „čo na to povedia svetové trhy“, už žiadne zohľadňovanie záujmov cudzích investorov, už žiadna falošná solidarita s krajinami, o ktorých si to ľud Slovenska nemyslí, že také sú…,
Princíp Slovensko na prvom mieste.
Už žiadne „plnenie úloh“ cudzích mocností na slovenskom území, teraz sebavedomá rétorika aj voči bruselským opatreniam a snahám NATO dotlačiť Slovensko do vojny. Žiadne sklonenie sa pred mocnejšími.
Princíp mierotvorby.
Oproti čudne dominantne presadzovanej rétorike že „sme vo vojne“ a činov presadzujúcich vojenské riešenia konfliktov , podfarbené nenávisťou a rusofóbstvom aj rasovou nenávisťou voči Palestíncom tu zaznel mierotvorný princíp „ani náboj do smrtiacich zbraní“ a zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine.
Princíp ukľudnenia spoločnosti, vytvárania pocitu národnej spolupatričnosti a tvorby slovenskej kultúry.
Preto tie obmedzenia pre masmédiá hlavného prúdu, ktoré nie sú v rukách slovenského vlastníka, preto aj možnosť reorganizácie „akejsi RTVS“ na Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas. Preto bude aj orientácia zdrojov zameraná na zachytávanie života na Slovensku, na slovenskú kultúru a problémy občana Slovenska.
Ďalšie mnohé princípy sú v hospodárskych a infraštruktúrnych oblastiach, kde všade vidno, že ide o prelom od „neviditeľnej ruky trhu“ k organizovaniu aktivít zameraných pre zlepšenie života ľudí na Slovensku.
Počkajme si! Toto je SCENÁR, réžiu má v rukách koalícia troch strán, Hlasu a Smeru sociálnych demokracií i Slovenskej národnej strany a ich nominantov, ako aj všetkých vládnych predstaviteľov v jednotlivých rezortoch.
asi by Vám bolo potrebné pripomenúť dlh SR i to, že dlžník sa vždy v konečnom dôsledku správa podľa želania veriteľa, ktorý má úplne iné záujmy než dlžník a ani sa nimi netají, a to bez ohľadu na predošlé vyhlásenia dlžníka. Sme toho svedkami už tri desaťročia a ja stále žasnem nad tým, že ľuďom to ešte stále nedochádza
Áno, toto čo pripomínaš, chcel Odor za jedno volebné obdobie dosiahnuť: splácať dlhy a zmasakrovať finančne obyvateľov Slovenska -ľuďom to práveže „došlo“ a preto volili Hlas, Smer a SNS.
A nevolili KSS, lebo tí okrem revolučného pátosu nič neponúkali.
prečo by mal človek ktorý odmieta kapitalistický systém voliť dnešnú KSS?! Lebo si hovorí komunistická? No to snáď nie!
A čo to ľuďom vlastne došlo, keď zas volili kapitalizmus a dali pseudopolitikom mandát k ich ďalšiemu zadlžovaniu? Kto je zodpovedný za už nesplatitelný dlh ktorý má SR? A prečo ho vôbec má? P. Manda má stopercentnú pravdu, že Programové vyhlásenie vlády je len kamufláž pre naivných
Tak ale mali sme tu aj „pravoverný“ VZDOR – STRANA PRÁCE, a výsledky boli podobne neutešené ako u KSS, snáď ešte io kúsok horšie. Či to nebude naozaj skôr tým nedostatkom „spoločenskej objednávky“, tj. že ľudia radikálnu komunistickú politiku v súčasnosti nechcú, a sociálno-demokratická politika je už dostatočne vykrytá SMERom a spol.
Je možné, ba pravdepodobné, že sa to bude časom postupne meniť, keďže sa bude prehlbovať kríza a blahobytu bude ubúdať. Aj keď viac než prekročenie 5%-nej hranice pre nejakú stranu s radikálnejšie ladenou sociálnou politikou, sa čakať v dohľadnej dobe nedá.
Asi najviac by to chcelo sociálne-patriotickú stranu s reálnym programom, schopnú osloviť viac voličov. Čiže nie prázdne populistické sľuby tzv. „sociálnej demokracie“, ale ani jalový radikalizmus malých straničiek, ktorý nebude splniteľný. Rozhodne to nebude žiadna retro-strana, pripomínajúca ideológiou aj rétorikou časy dávno minulé. Bude musieť adresovať každodenné problémy občanov a pracovať s tým, čo je práve k dispozícii.
Bude to musieť byť aj strana, ktorá bude mať k dispozícii odborné kádre, schopné dať tento program dohromady, čiže žiadne „v kapitalizme sú problémy neriešiteľné, preto žiaden program nepotrebujeme“. Pritom by sa malo jednať o „normálny“ vekový prierez spoločnosti, nie aby bolo 90+ % dôchodcov.
LL, s týmto súhlasím. Ale povedal by som, že spoločenská objednávka chýba v Europe, nie všeobecné vo svete.
Pokiaľ Europania nepadnu úplne na huby, pokiaľ tu nebude hlboká kríza, radikálne ladené strany, majuce za cieľ zmenu systému, nemajú šancu. Tak rýchlo to ale nebude.
1.Europania stále pokladajú európsky kapitalistický systém za najefektívnejší.Sucasnu krízu a pomaly úpadok chápu len ako dočasný, potom sa zase všetko vráti do rastu a blahobytu.
2.Europa má akumulovane bohatstvo, čo jej umožní zmierňovať dôsledky úpadku na určitý čas.
3.Technologicky pokrok vo svete bude pokračovať, úžitok z toho bude mať aj Európa.
4.Pokial si Európa zachová vysoký stupeň integrácie a nevycuva z globálnej deľby práce, najmä s Cinou, zmierni to dôsledky úpadku.
Pokiaľ si Europania nebudú všímať, že Ázia im civilizačne uniká, tieto faktory ešte 5-10 rokov oddialia nástup radikálnych zmien.
Na druhej strane aj sociálna demokracia zmizne zo scény, pretože nebude z čoho financovať sociálny štát.
Ako dobré zámery fajn, len si počkám, či nezostane len pri nich.
Myslím, že dlho čakať nebudem musieť, realita sa čoskoro dostaví. Zatiaľ to veľmi dobre nevyzerá, ale budiž, je to asi lepšie, než vláda PS a spol.
Nie som teoretik, no súhlasím s autorom článkom i komentármi pod ním.
Môj názor, názor laika:
Wikipédia:
Vývoj v špirále je vývoj prebiehajúci tak, že sa v procese pretvárania javu uskutočňuje ZDÁNLIVÝ návrat k starému, opakujú sa niektoré črty a osobitosti nižších stupňov na VYŠŠOM stupni.
Vrátiť sa k starému nedá, na nové nie je zrelý čas.
To je lepšie, čo je bližšie k najlepšiemu.
Aristoteles
viete, cítime sa ako po autohavárii, ktorú sme prežili: ruky polámané, nohy bolia, z čela krvavé šrámy, v hube kus hliny ako sme padli, auto na šrot, stonajúci spolucestujúci, ale vy si poviete – chvalabohu, prežili sme to! A teraz si dajte nejaký program: napríklad vstať, ošetriť zranenia, ukľudniť sa, ísť ďalej… to tom to je, ten PVV