My všetci sa radi tešíme z víťazstiev. Hlásnejšie alebo pokojnejšie, otvorenejšie alebo skromnejšie, pociťujeme obrovskú radosť alebo výhru berieme, ako samozrejmosť. Takisto treba uznávať aj prehry. Priznať kvality a silu súpera, jeho odhodlanosť, majstrovstvo, profesionalitu – zachovať sa čestne a športovo a podať súperovi ruku, poďakovať sa za pekný zápas. V prípade nedávneho referenda nemôžeme uznať prehru tak, že priznáme kvality súpera a podáme mu ruku. Nevyhral, nebojoval čestne, nie je lepší, vôbec nie je poctivý. Prehrali sme si sami, gólom do vlastnej brány, vlastnou vinou a hlúposťou, lenivosťou a ľahostajnosťou – znova sme si stúpili na tie isté hrable…
Znova iba menšia časť voličov prišla na referendum. Na jednej strane, od referenda všetkými možnými a nemožnými spôsobmi odrádzali koaliční a „nezávislí“ politici – až po tú najvyššiu garnitúru, „experti“ a analytici všetkých farieb a odtieňov a kompletný mainstream. Ich logika bola jasná a jednoduchá. Radšej neriskovať. Bolo zrejme, že drvivá väčšina ľudí, ktorá sa zúčastní na referende, bude hlasovať kladne. Mnohí z tých, ktorí budú mať opačný názor, sa na referende nezúčastnia. Preto bolo treba urobiť všetko, aby sa na sobotňajšie voľby vykašľali prakticky všetci, ktorí zmeny nechcú, a zároveň aj čo najväčšia časť tých, ktorí by zmeny chceli, ale sú príliš leniví alebo už neveria takmer na nič alebo na všetko kašlú. A to sa aj podarilo. Väčšina referendum odignorovala, čím ho totálne zmarila.
Zopakoval sa scenár, ktorý tu bol už viackrát. Na slovenskom celospoločenskom čele už asi nezostalo ani voľné miesto. Celé toto symbolické čelo Slovenska pokryté hrčami a modrinami po predošlých nárazoch na hrable a bolestivých úderoch. Nič to! S neuveriteľnou zúfalosťou a tvrdohlavosťou stúpame na tie isté hrable znova a znova. V hlavách nám hučí, akoby nás ohlušili zvony v kostole, ale tupo a detinsky narážame na hrable po druhé, po siedme, po dvadsiate piate… Sme nepoučiteľní, neprezieraví, nenapraviteľní. Tak nám treba!..
A zasa sme prehrali. Nie, nevyhrali to oni, to my sme prehrali – a znova gólom do vlastnej brány. Je to taká naša nová, milá, malá, slovenská tradícia. Na čo si mysleli ľudia, ktorí sa zúčastnili na referende, je v podstate jasne. Ale na čo si mysleli tí, ktorí referendum odignorovali? Väčšina z nich kašle na všetko a stará sa iba o seba. Tieto tvrdohlavé, železobetónové čelá sa s ničím nedá preraziť, nedá sa ich zmeniť.
Ale čo tá, možno menšia polovica „nezúčastnených“? Nevidia, kam túto krajinu a celú Európu dotlačila liberálno-genderno-slniečkarska svorka? Chcú, aby súčasná veľmi vážna, fakticky kritická situácia prerástla do ozajstnej tragédie? Neuvedomujú si, že vlastnou nečinnosťou zapríčinia totálny kolaps všetkého, čo ešte ako tak funguje v tejto krajine a v Európe? Postačí im, že /zatiaľ/ nehladujú a môžu si pozerať totálne tupé, podradné a nechutné reality šou v televízii?
Ale v realite pokračuje úplne iné „šou“. Európska únia sa pomaly stáva nesvojprávnou kolóniou USA, hospodárska situácia je čoraz horšia s každým rokom, transatlantisti ženú ľudí do konfliktoch, sankčných a horúcich vojen, väčšina ľudí fakticky žije iba preto, aby si mohla zarobiť na jedlo. K lepšiemu sa nič nezmení, ale naopak všetko sa bude iba zhoršovať dovtedy, dokedy v EÚ budú vládnuť transatlantické, globalistické, liberálne, slniečkarski amatéri. Čiže cesta je úplne zrejmá: vystriedať by ich mali vlastenci – múdri, schopní, energickí ľudia. Ale… tí konajú, prinajmenšom, akosi neprirodzene.
Drvivá väčšina takzvaných národniarov alebo vlastencov aktívne sa činí na sociálnych sieťach, robí vyhlásenia, vystupuje na mítingoch, propaguje sa všetkými možnými a nemožnými spôsobmi, ale všetko je to iba mlátenie prázdnej slamy. Výsledok, pokrok, prínos žiadny. Koľko razy sa, napríklad, v Bratislave v ten istý deň uskutočnili aj štyri mítingy „národniarov“, namiesto toho, aby sa spojili na jednom. Každý sa hrá na svojom piesočku. Politici sa pomaly menia na hercov: potrebujú iba popularitu a priazeň obecenstva, ale pre tento ľud, pre túto krajinu neprinášajú takmer nič, nie je z nich žiaden osoh.
Dovtedy ľudia nebudú chodiť na referenda, v malom počte sa zúčastňovať na prezidentských, parlamentných a komunálnych voľbách, dokedy sa takzvaní národniari alebo vlastenci nie, že sa nespoja, ale aspoň nenaznačia, že začínajú alebo konečne sa mienia spájať. Dovtedy všetky pokusy zvoliť si niečo lepšie, čo v súčasnosti straší v parlamente, na ministerstvách a na vyšších úradoch, budú márne.
Dôvod je absolútne jednoduchý. Ľudia nevidia, že sú také sily, ktoré sa oplatí voliť. Majú k dispozícii fakticky iba dve možnosti: voliť tých, ktorých nechcú, alebo takzvané menšie zlo – ktoré drvivá väčšina občanov tiež nechce voliť. Rétorická otázka: prečo by potom ľudia chodili na voľby a referendá? A je to zároveň aj odpoveď, prečo stroskotalo posledné referendum: väčšina občanov vie, že treba vymiesť, vyhodiť tých, ktorí sú teraz pri moci, ale nevidia tie sily, tých ľudí, ktorí by ich mohli úspešne nahradiť. A v tomto prípade – načo absolvovať akési referendá, vyťahovať päty z domu, keď to nemá zmysel?..
Čiže záver je úplne jasný, jednoduchý a smutný. Na Slovensku, v EÚ sa nič nezmení a sa nezlepší dovtedy, kým, po prvé, sa nezobudia ozajstní národovci, ktorí dokážu nielen kvákať, ale aj múdro konať, spoločne sa činiť a ukážu, že ľudia majú na výber a majú ich voliť, aby sa situácia zlepšila, a, po druhé, kým samotní ľudia nezmúdrejú a nebudú voliť toto amatérske, trápne slniečkarstvo, ktoré vládne v súčasnosti v celej EÚ, vrátane Slovenska. Dovtedy nemajú právo ani sťažovať sa, že situácia je zlá, že sú problémy, stresy a konflikty. Bolí ich to. Ale aby ich to nebolelo, mali by už konečne prestať stúpať na tie isté hrable.
https://zemavek.sk/rozbite-celo-alebo-slovensko-zas-stupilo-na-tie-iste-referendove-hrable
Je to pravdivé. Ale už to nechce Jánošíka, hľadajme hlbšie – chce to vojvodu akým bol v slovenských dejinách Svätopluk. Máme ho na Hrade, otočeného so vztýčeným mečom smerom k Dunaju, to vtedy v 9.storočí zjednotil všetkých Slovanov a vytvoril mocnú Veľkú Moravu.
Kde je Svätopluk?
Každú nedeľu o 12:00 h príďte k jeho jazdeckej soche na Hrad. Najprv budeme traja, potom siedmi, potom 15-ti a nakoniec …vzíde kráľ a vojvoda Svätopluk slovenského národa.