V rámci demokracie akceptujeme všetko. Úplne všetko a v každom smere. Každý nelogický či zavádzajúci názor, ktorý je presadzovaný poriadne nahlas, každého zlodeja, ktorý na nás dokáže urobiť ramená, každého násilníka, s ktorým nechceme ísť do verbálneho sporu. Stačí, ak počujeme čarovné slovíčko „demokracia“ a ostaneme paralyzovaní.
Časom berieme na vedomie a akceptujeme aj také záležitosti, ktoré sú nám vyslovene proti srsti či nám evidentne škodia, lebo demokracia.
Keby sme sa spýtali ľudí, čo je to demokracia, bezmyšlienkovite by väčšina povedala, že vláda ľudu a hneď by dodali, že my v demokracii nežijeme. Musím súhlasiť s tým, že je to vláda ľudu, ale nesúhlasím s tým, že v demokracii nežijeme. My totiž žijeme v tej najrýdzejšej forme demokracie.
Oprášme vedomosti a zaspomínajme si, kto bol považovaný v antickej kolíske demokracie za ľud, keď vieme, že otrokov považovali len za hovoriace nástroje a boli bez akýchkoľvek ľudských práv. Na druhej strane boli však oveľa početnejší než slobodní občania a vytvárali hodnoty, bez ktorých sa títo nezaobišli.
Otec demokracie Solón, ostatne ako všetci antickí Gréci považovali za ľud iba slobodných a nezadlžených mužov, teda nie ženy, a tak to ostalo až do dnešných čias. Vládne nám hŕstka boháčov a my cez našich politikov robíme presne to, čo nám určia.
Naoko nám dovolili, aby sme sa považovali za slobodných, dokonca nám vsugerovali že my si slobodne volíme našich predstaviteľov, a teda riadime svoj život. Spomeňte si, čo som písala o monetárnych otrokoch, ktorými reálne sme. Ako takí môžeme o slobode akurát tak snívať, teda ak by sme sa nerozhodli, že ju skutočne chceme, čo podľa mojej mienky momentálne vôbec nehrozí.
Mali by sme sa pozrieť na svet reálnymi očami a nedávať neustále priestor zlu, ktoré sa dostalo k moci. Slobody sme sa dobrovoľne vzdali a nie je to niečo, čo sa dá kúpiť. Ak chceme slobodu, musíme si ju nielen vybojovať naspäť, ale vedieť aj uchrániť. A to nie je záležitosť nejakého vodcu, to je záležitosť nás všetkých. Iba ak sa budeme vedieť postaviť jeden vedľa druhého, spolu prekonávať prekážky a osobne niesť plnú zodpovednosť za svoj osud, získame späť to, čoho sme sa tak ľahkovážne vzdali.
Demokracia je len rozprávka pre dospelých. Ja osobne by som radšej dala prednosť láskavej ruke diktatúry proletariátu.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Páči sa mi to ako to je tu napísané.
.. ktovie koľkým tento text “ stúpil na otlak“ .
Ak niekto v 89-tom zvíťazil, tak to bol ten, kto od prvých momentov šmahom ruky premenil ľud na spoločenstvo demokratov.
Lebo korumpovať legalizáciou amorálneho násilia bez obmedzenia osobného prospechu je jedna vec, ale „zaháčkovať“ aj inak čestných a morálnych vierou v dogmu je naozaj brilantné. Najmä v pomere nákladov k ziskom. Ten takmer nabúrava termodynamické zákony. A určuje tým potenciál zmeny.. Geniálne!
Problémové sú len generácie priamych účastníkov oboch režimov pre ich potenciálnu schopnosť súdiť na základe skúsenosti. Poznatky totiž , zdá sa, klesajú časom na kvalite rýchlejšie, ako pamäť.. Nie náhodou bola práve na túto skupinu verejne vyhlásená sebanapĺňajúca , samozrejme demokratická fatva .
Mali sme tú, svojou rýchlosťou ničím iným, revolučnú možnosť pozorovať ako sa nielen štátne kompetencie odovzdávali a odovzdávajú mimo náš dosah, ale aj sledovať presun reálnej ( ekonomicky podpáčenej) moci do „neznámych“ súkromných , nijak nevolených, takmer výhradne cudzích rúk . Ak sme teda v minulom režime boli ako občania Slovenska ( zjednodušujem bez narušenia podstaty, ČSSR samozrejme) nejak ďaleko od demokracie, tak za posledné tri desaťročia sme sa od nej vzdialili o násobky tej vzdialenosti !
Čo plodné si z tohto poznania vziať ?
Štát bez majetku a občan bez participácie na ňom nemôže vládnuť , lebo nemá moc. Ak by teda niekto nejakú demokraciu chcel, môže pouvažovať ..
ja by som tiez dal prednost tomu co som tu zazival 42 rokov ako radovy obcan pred 89-tym ako tomuto nepodarku…