Anexia či historická spravodlivosť a oprávnený návrat, je Krym ukrajinský alebo ruský? Včera sme si trochu posvietili na históriu Krymu, dnes stručne rozoberieme, ako sa stal „ukrajinským“ a zajtra sa porozprávame o tom, či je jeho pripojenie k Rusku legitímne. Názory v Rusku, na Ukrajine a v iných krajinách sa, prirodzene, odlišujú.
Aby sa podarilo vytvoriť objektívny názor v otázke príslušnosti Krymu, nie je možné sa spoliehať iba na emócie, nadŕžanie tej alebo inej strane, vzatie do úvahy iba časti faktov a argumentov a jednostranný pohľad na celý problém. Musíme vziať do úvahy všetky fakty, prihliadnuť na všetky okolnosti a použiť aj zdravý sedliacky rozum…
Prvé pokusy o vytvorenie ukrajinského štátu boli pred storočím – už hneď po ruskej októbrovej revolúcii r. 1917. V krajine panoval chaos, „demokratické“ európske štáty Rusku „pomohli“ tým, že do krajiny poslali svoje okupačné armády, aby ešte viac drancovali a zrazili na kolená krajinu, ktorú vždy považovali za súpera a nepriateľa. V rôznych regiónoch vznikli desiatky „republík a štátov“: čudné skupiny a „vodcovia“ sa snažili uchopiť moc a vytvoriť si svoj vlastný „štát“. Aj na území súčasnej Ukrajiny vzniklo hneď niekoľko samozvaných štátov. Boľševici však v priebehu troch rokov potlačili všetky tieto pokusy a samozvané „ukrajinské republiky“ zmizli.
Nasleduje epizóda, ktorú naši čitatelia veľmi dobre poznajú, preto ju spomenieme iba stručne. V r. 1954 Nikita Chruščov „daroval“ Krym Ukrajinskej SSR. Súčasní ukrajinskí historici a politici sa oháňajú tým, že veď aj Najvyššia rada ZSSR to odklepla. Rétorická otázka: mohla neodklepnúť, keď na tom trval generálny tajomník, ktorý mal fakticky neobmedzenú moc? A navyše bol to Chruščov s jeho zákerným a pomstychtivým charakterom: kde by skončili tí, ktorí by sa mu odvážili oponovať?
Vtedy to v Sovietskom zväze drvivú väčšinu ľudí nijako netrápilo, pretože išlo iba o reorganizáciu v rámci štátneho územno-správneho členenia. Veď aj na Slovensku boli raz 3 kraje, teraz je ich 8, špekulovalo sa o 12 krajoch. Dnes je jeden okres v druhom kraji, po zmenách bude v inom, neskôr v treťom, ale je to iba vnútri štátu. Preto šarapaty z r. 1954 vnútri ZSSR neznamenali veľké zmeny. Ale po rozdelení ZSSR to už nabralo iné obrátky, a preto „pridelenie“ Krymu Ukrajine bolo nezákonné. Prečo?
Po druhej svetovej vojne boli podpísané dokumenty o nemennosti povojnových hraníc. Túto dohodu ako prví podpísali na konferencii v Jalte (na Kryme – nie je to symbolické, keď hovoríme práve o Kryme?) 4. februára 1945 britský ministerský predseda Winston Churchill, americký prezident Franklin Roosevelt a predseda Rady ľudových komisárov ZSSR Josif Stalin. Potom túto dohodu podpísali mnohé štáty. Ak niekto povie, že Juhoslávia sa rozpadla a je to o niečom inom, chcel by som sa teda opýtať – a čím potom bolo vytvorenie „štátu“ Kosovo? Nebolo to porušením dohody o nemennosti hraníc? A bolo tam aspoň referendum?
To isté platí aj v prípade ZSSR. Jeho rozpad je jedna vec, ale nemennosť hraníc druhá. Hranice sa nemali meniť od r. 1945, ale v r. 1992, keď Krym „pripísali na účet Ukrajiny“, sa zmenili. ZSSR síce bol jednotný štát, ale podľa sovietskej ústavy to bola federácia, dobrovoľný spolok nezávislých štátov – aj keď formálne, ale predsa.
Preto sa nemali porušovať hranice každej zo sovietskych republík. Ale v r. 1945 bol Krym v zostave Ruskej federácie, preto po rozpade ZSSR mal zostať v Rusku. Len pripomenieme: ZSSR bol členom OSN, ale vtedy aj Ukrajina a Bielorusko mali samostatné členstvo v OSN. Takže síce boli vnútri ZSSR, ale boli to samostatné štáty, hranice ktorých sa nemali meniť. Ale po rozpade ZSSR sa zmenili. Na to „zabúdajú“ ukrajinskí, americkí a európski politici, historici a médiá. Iba náhodou?
Príčin konania Chruščova v tom období bolo viac. Na jednej strane sa oháňal tým, že hospodárske otázky na Kryme je ľahšie riešiť z Kyjeva ako z Moskvy, prirodzene, pre vzdialenosť. Na druhej strane chcel pripraviť „darček“ pre svojich spojencov na Ukrajine – a to práve v jubilejnom roku: vtedy sa v ZSSR oslavovalo 300. výročie pripojenia Záporožskej seči k Rusku (r. 1654), keď ruský cár fakticky zachránil záporožských kozákov, ktorých mohli úplne zlikvidovať Poliaci. Kozáci vtedy určite nevedeli, že ich predkovia budú seba považovať za Ukrajincov – vtedy po tomto názve nebolo ani chýru, ani slychu…
Chruščovov syn Sergej Chruščov, ktorý posledné roky žil v USA, v období horúceho „majdanu“ počas televízneho mostu v rozhovore pre ruskú televíziu 19. marca 2014 tvrdil, že mu otec prezradil jeho rozhodnutie o „presune Krymu“. Bolo spojené s budovaním Severokrymského vodného kanála, pretože chcel, aby financovanie a riadenie výstavby diela sa uskutočňovalo v jednej republike, nie v rámci spolupráce Moskvy a Kyjeva.
Mimochodom, hlava Krymu v tých časoch, prvý tajomník Krymského oblastného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Pavel Titov, ktorý vystúpil proti odovzdaniu Krymu do kompetencie Kyjeva, teda Ukrajinskej SSR, bol odvolaný z funkcie. Hrozilo mu viac nepríjemností, ale nakoniec, aby sa škandál nerozdúchaval, ho vymenovali za zástupcu ministra pôdohospodárstva RSFSR a poslali ho do Moskvy, čím mu takto zapchali ústa…
Mnohí analytici a právnici pripomínajú, že Krym bol odovzdaný Ukrajinskej SSR v rozpore s ústavou ZSSR aj Ruskej federácie (RSFSR) a Ukrajinskej SSR a navyše zmena hraníc a územia zväzových republík nebola v kompetencii Prezídia Najvyššieho sovietu, členovia ktorého podpísali „bumažku“ na nátlak Chruščova. Bolo porušených viac bodov ústavy ZSSR, RSFSR a USSR. Nehovoriac o tom, že v súlade s článkom 18 vtedajšej ústavy ZSSR a článkami 16, 19, 22 a 23 ústavy RSFSR, územie RSFSR sa nemohlo meniť bez súhlasu jej vedenia, ktorý mohol vydať iba jej najvyšší orgán – Najvyšší soviet republiky. Bolo porušených viac zákonov a bodov ústavy – ale to ani náhodou netrápi ani ukrajinských politikov, ani ich európskych a zaoceánskych kolegov, ktorí opakujú mýty o anexii Krymu.
Vedenie Krymu v sovietskom období viackrát žiadalo vrátiť polostrov do jurisdikcie Ruskej federácie. Viackrát žiadalo zmeniť územno-správne členenie, aby sa Krym stal súčasťou Ruskej federácie. Dokonca aj pred rozpadom ZSSR, 20. januára 1991 bolo na Kryme referendum o obnovení Krymskej autonómnej republiky ako subjektu Sovietskeho zväzu a samostatného účastníka zväzovej zmluvy. Bolo to vôbec prvé referendum v ZSSR a 93 % voličov hlasovalo za takéto usporiadanie. Ďalším krokom malo byť pripojenie k Ruskej federácii. Podotýkame: bolo to platné referendum, povolené vedením krajiny, ešte za čias Sovietskeho zväzu. Už vtedy Krym chcel odísť od Ukrajiny. Ale nebolo mu to umožnené, čím boli porušené zákony, ústava aj ľudské práva obyvateľov Krymu.
Po štátnom puči v auguste 1991 v Moskve všetko spelo k rozpadu ZSSR. Na Kryme si to uvedomili a krymský parlament na základe platného referenda 20. januára 1991 prijal 4. septembra toho istého roku Deklaráciu o štátnej suverenite Krymu – práve preto, aby ľud Krymu mohol sám rozhodovať, kde a s kým bude žiť. Všetci krymskí politici vtedy prízvukovali, že v prípade rozdelenia ZSSR zorganizujú na Kryme referendum a pripoja sa k Rusku, pretože vtedy „chruščovský“ Krym bol ešte formálne súčasťou Ukrajinskej SSR.
Pripomenieme, čo je veľmi dôležité pre ďalšie vysvetľovanie. Dňa 17. marca 1991 bolo v celom vtedajšom Sovietskom zväze referendum o zachovaní ZSSR. Drvivá väčšina hlasovala za jeho zachovanie, mimochodom, na Ukrajine 70 % voličov. Tým sa však spomalilo právne a organizačné rozpracovanie referenda o obnovení Krymskej autonómnej republiky. Ale obyvatelia ZSSR v platnom referende hlasovali za zachovanie ZSSR. A znova boli porušené zákony a ľudské práva obyvateľov ZSSR vrátane RSFSR a USSR.
Vôľu ľudí, ústavu a všetky zákony ZSSR porušili traja „mudrci“ – vtedajší prezidenti zväzových republík – Ruska, Bieloruska a Ukrajiny – Boris Jeľcin, Stanislav Šuškevič a Leonid Kravčuk: 8. decembra 1991 vo vládnom sanatóriu Viskuli podpísali dohodu o vytvorení Zväzu nezávislých štátov a likvidácii ZSSR. Ostatných 12 prezidentov zväzových republík sa na to ani neopýtali. Bolo to porušenie všetkých zákonov krajiny, a preto likvidácia ZSSR je právne nelegitímna – presne ako aj „darovanie“ Krymu Ukrajine.
Všetkých 12 prezidentov ostatných zväzových republík, ktoré sa nečakane stali nezávislými štátmi, ešte niekoľko mesiacov stresovali, nevedeli, kam z konopí a často merali cestu do Moskvy, aby zistili, čo majú robiť s tou samostatnosťou a ako majú existovať ďalej… Zajtra sa porozprávame o tom, ako sa Krym zasa stal ruským a či to bol legitímny akt.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU