Od konca druhej svetovej vojny sa buržoázna historiografia snažila prekrútiť rôzne udalosti, aby očiernila socializmus a ZSSR. Jedným z týchto incidentov – ktorý bol “zástavou” apologétov imperializmu a iných antikomunistov – je takzvaný “pakt Molotov – Ribbentrop”, ktorý bol podpísaný v roku 1939. Buržoázna propaganda vo svojej nevedeckej, nehistorickej snahe stotožniť komunizmus s nacizmom prezentuje pakt Molotov – Ribbentrop ako prostriedok expanzívnej politiky ZSSR a hitlerovského Nemecka. Prekrúcanie historických udalostí, spájanie lží a poloprávd zo strany imperialistov a ich kolaborantov má za cieľ očierniť obrovskú úlohu Sovietskeho zväzu v protifašistickom boji počas 2. svetovej vojny.
Skutočnosť je však iná, ako ju prezentuje buržoázna historiografia. Na tomto mieste preskúmame okolnosti a udalosti, ktoré viedli k paktu o neútočení Molotov – Ribbentrop, v snahe vyvrátiť antikomunistickú propagandu v tejto veci.
Hitlerovo Nemecko, ktoré malo finančnú a technickú podporu amerických a európskych monopolov, začalo v polovici 30. rokov 20. storočia posilňovať svoje ozbrojené sily. V roku 1936 nacisti pristúpili k militarizácii Porýnia, pomohli Benitovi Mussolinimu pri obsadení Habeša (Etiópie) a zároveň zohrali kľúčovú úlohu pri nastolení Francovej fašistickej diktatúry v Španielsku. Posilnenie nacistického Nemecka a začiatok expanzie fašizmu v Európe sa uskutočnili za tolerancie vtedajších mocných “demokratických” imperialistických mocností: Veľkej Británie, Francúzska a USA.
Ak vidíme, že Nemecko víťazí, mali by sme pomôcť Rusku, a ak Rusko víťazí, mali by sme pomôcť Nemecku, a tak ich nechať zabiť čo najviac…“
– Harry Truman, 1941
Po pripojení Rakúska k nacistickému Nemecku v marci 1938 pristúpili spojenci (Británia, Francúzsko) k Mníchovskej dohode (30. septembra 1938). Apologéti imperializmu sa zvyčajne snažia znížiť význam tejto dohody medzi Britániou, Francúzskom, Mussoliniho Talianskom a Hitlerovým Nemeckom. Vplyv Mníchovskej dohody – aktu ústupkov voči nacistom – bol však rozhodne významný. S podpismi vtedajších britských a francúzskych premiérov Nevilla Chamberlaina a Édouarda Daladiera nacisti anektovali Československo a zintenzívnili svoju expanzívnu agresivitu voči východnej Európe.
O niekoľko mesiacov neskôr, 7. apríla 1939 fašistický režim Talianska napadol a obsadil Albánsko. Vlády Veľkej Británie a Francúzska sa 31. marca 1939 zaručili za ochranu Poľska v prípade nacistického útoku – Londýn aj Paríž podpísali s Poľskom bilaterálne dohody o vzájomnej pomoci. Keď Nemecko 1. septembra 1939 napadlo Poľsko, Veľká Británia a Francúzsko vyhlásili Hitlerovi vojnu, ale bez toho, aby do nasledujúceho roka podnikli akékoľvek vojenské kroky! Spojené štáty zo svojej strany vyhlásili neutralitu.
Pred vpádom nacistickej armády do Poľska sa vláda vo Varšave pokúšala rokovať s Hitlerom o možnom spoločnom útoku proti Sovietskemu zväzu. Rokovania zlyhali, pretože poľská buržoázia namiesto toho uprednostnila podpísanie obranných dohôd s Britániou a Francúzskom. Dôležité je, že Poľsko odmietlo dohodu o vzájomnej obrane (proti nacistom), ktorú ponúkol Sovietsky zväz.
Imperialistická propaganda sa snaží zahmlievať zmierlivý postoj Británie a Francúzska voči nacistom a skrýva dôvody “neutrality” USA. Charakteristické sú slová amerického senátora Roberta A. Tafta: ,,Víťazstvo komunizmu by bolo pre Spojené štáty oveľa nebezpečnejšie ako víťazstvo fašizmu.”
Podľa historika Johna Snella západné mocnosti považovali Tretiu ríšu za “bariéru” proti Sovietskemu zväzu v strednej Európe. Strategickým cieľom “demokratických” imperialistických štátov bolo poštvať Adolfa Hitlera proti Sovietskemu zväzu; niekoľkými slovami, použiť nacistov ako zbraň proti budovaniu socializmu v ZSSR. To bol pôvodný cieľ takzvaných “spojencov”.
V tejto súvislosti musíme pripomenúť, že pred vojnou a v čase, keď Hitlerov režim budoval silnú armádu, Sovietsky zväz podnikol množstvo iniciatív s cieľom uzavrieť obrannú dohodu s európskymi kapitalistickými štátmi. Napriek sovietskym výzvam na prípravu spoločného frontu proti nacistom západoeurópski “spojenci” takúto perspektívu odmietli. Napríklad pred Mníchovskou dohodou v roku 1938, keď Adolf Hitler anektoval Rakúsko, Sovietsky zväz navrhol medzinárodnú konferenciu (marec 1938), ktorá by sa zaoberala konfrontáciou nacistickej agresivity.
Dňa 23. júla 1939 Sovietsky zväz navrhol Británii a Francúzsku začatie rokovaní o vytvorení obranného plánu pre prípad nemeckého útoku. Britská vláda však mala iné priority: tajne rokovať o pakte o neútočení s Hitlerovými zástupcami v Londýne. V skutočnosti, zatiaľ čo Sovietsky zväz navrhoval kapitalistickým štátom antifašistický front, britská vláda tajne rokovala s nacistami o “sférach vplyvu” v Európe!
Buržoázna historiografia zámerne zamlčuje skutočnosť, že Sovietsky zväz bol jediným štátom, ktorý neviedol agresívnu, expanzívnu politiku. Obe strany medzinárodného imperializmu (“demokratickí” kapitalistickí spojenci a na druhej strane nacisticko-fašistická Os) sa usilovali o likvidáciu Sovietskeho zväzu. Skutočným nepriateľom oboch strán bola socialistická výstavba v ZSSR a na to sa neváhali navzájom využiť proti Moskve.
Dočasný pakt o neútočení medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom vznikol po mnohých snahách Sovietov uzavrieť obrannú dohodu s Veľkou Britániou a Francúzskom. Preto bol sovietsky štát pod neustálou hrozbou rozpínajúcej sa nacistickej armády a v snahe pripraviť sa na rozsiahlu vojnu bol nútený podpísať pakt o neútočení s Berlínom. To, čo buržoázni historici a apologéti imperializmu nazývajú “spojenectvom medzi Hitlerom a Stalinom”, bol v skutočnosti nevyhnutný diplomatický manéver Sovietskeho zväzu, aby získal čas a účinne sa pripravil na plnohodnotnú vojnu. Dokonca aj buržoázni historici pripúšťajú, že sovietska politika bola vzhľadom na vtedajšie okolnosti a nebezpečenstvo nemeckého útoku úplne realistická.
Podľa imperialistickej propagandy viedol pakt o neútočení Molotov – Ribbentrop k sovietskemu “obsadeniu” časti Poľska a pobaltských štátov Estónska, Litvy a Lotyšska. Takéto argumenty – o údajnej “sovietskej okupácii” – podporili vznik fašistických a neonacistických skupín v týchto krajinách po kontrarevolúcii v ZSSR. Pravda je však celkom iná. Poľsko sa aktívne zúčastnilo na spojeneckom imperialistickom útoku, ktorý sa začal proti novovzniknutému sovietskemu štátu v roku 1918. Brestlitovskou zmluvou (3. marca 1918) sa boľševické vedenie vzdalo cárskych nárokov na Poľsko. Poľská vláda si ponechala pod svojou kontrolou viaceré oblasti v Pobaltí vrátane západného Bieloruska, západnej Ukrajiny a časti Litvy). Po nacistickej invázii do Poľska v roku 1939 sa Červená armáda presunula k sovietsko-poľským hraniciam a oslobodila uvedené oblasti.
Buržoázno-imperialistická propaganda sa snaží prekrútiť históriu, keď hovorí o “sovietskej okupácii” – naopak, práve sovietska armáda oslobodila pobaltské krajiny a východnú Európu od nacistov. Pakt Motolov – Ribbentrop neobsahoval žiadne “rozdelenie” Poľska. Naopak, Mníchovská dohoda z roku 1938 medzi Britániou, Francúzskom a krajinami Osi (Nemecko, Taliansko) viedla k rozdeleniu Československa a obsadeniu krajiny Hitlerovou armádou.
Záver
Imperialistická propaganda týkajúca sa paktu Molotov – Ribbentrop pozostáva z jedného z mnohých prípadov nehoráznych antikomunistických lží. Prostredníctvom buržoáznej historiografie sa imperializmus snaží stotožniť komunizmus a fašizmus, očierniť socializmus a Sovietsky zväz. Na tento účel apologéti imperializmu prekrúcajú dejiny a vymýšľajú tie najodpornejšie ohováračky proti Sovietskemu zväzu a socialistickým štátom; od “moskovských procesov” a “gulagov” až po údajné “spojenectvo Stalina a Hitlera” a “sovietsku inváziu” v Afganistane. To, čo chcú imperialisti zakryť, je skutočnosť, že fašizmus je len iným druhom buržoáznej moci – jednoduchý fakt, že, ako povedal Bertolt Brecht, fašizmus je „najobnaženejšia, najbezostyšnejšia, najutláčanejšia a najzákernejšia forma kapitalizmu“.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
žiaľ, toto sa už k mladým generáciám nielen na Slovensku nedostane: je to blokované, lebo by to poškodilo „imidž“ demokratických vlád pred 2.sv.vojnou.
Ale prečo mi to nedvratne stále pripomína to, čo sa deje na Ukrajine? Podpora Majdanu, ticho okolo nacistických batalionov, ticho okolo pomoci fašistickej vláde v Kyjeve, zúrivá nenávisť proti Rusom (pričom to už nie sú komunisti, tí Rusi dnes).
Lebo fašizmus = spojenie finančného kapitálu a vojensko-priemyselných kruhov s bábkovými dosadenými vládami a využívanie „luzy“ -dnes nevzdelaného a ovplyvňovaného masmédiami obecenstva v prospech nácie. Ktorej nácie? Domyslite si…
Vďaka za potrebný článok !
V článku chýba zmienka o zmluve medzi Pilsudskim a Hitlerom z roku 1934 platná na 10 rokov