22. 5. nás opustila dva dni pred 96. narodeninami Ailsa Domanová. Pôvodom Britka, počas druhej svetovej vojny pôsobila ako zdravotná sestra Červeného kríža, pomáhala s ošetrovaním ranených. Počas vojny sa v Anglicku zoznámila so svojim budúcim manželom Alexandrom Domanom, československým dôstojníkom a hrdinom protifašistického odboja. Krásne spoločné návštevy kina v bombardovanom Londýne, čoskoro vystriedal strach a obavy. Jej vtedajší priateľ Alexander, vycvičený na akcie v Protektoráte bol však po úspešnej operácii Antropoid prevelený k 2. paradesantnej brigáde do ZSSR a odtiaľ sa dostal na Duklianske bojisko.
Po bitke na Dukle sa dozvedela, že jej budúci muž možno neprežil. V tom čase ako britská sestra Červeného kríža pomáhala zraneným. A. Doman však po čase napísal telegram, že je ranený a prežil. Opäť sa zapojil do bojov – ako partizán sa ešte stihol zapojiť do SNP a prežil aj pochod smrti. Stal sa súčasťou jednotky, ktorá z Altöttingu priviedla Jozefa Tisa a neskôr svedčil o zverstvách nacistov aj pred senátom v Norimberskom procese. Po skončení vojny bol menovaný zástupcom vojenského pridelenca ČSR v Londýne.
Neskôr v roku 1947 sa zosobášili, ako hostia sa zúčastnili zásnub budúcej kráľovnej Alžbety II. a vrátili do Československa. Tu zažili obaja, nemalé poníženie a ťaživý osud nepriateľov režimu. Pani Ailsa bola nútená odovzdať pas, inak jej odmietli vydať potravinové lístky a manžel bol degradovaný a mali problém nájsť dôstojné zamestnanie. Napriek mnohým príkoriam, ktoré zažili, včítane vysťahovania z domu v decembrovom mraze, sa obaja dočkali zmeny režimu. Väčšinu života prežila vo Zvolene, v posledných rokoch, žila v dome seniorov v Holíči.
Pani Domanová vynaložila v 90. rokoch nemalé úsilie, aby vznikol pamätník venovaný západnému odboju. „Na Slovensku boli pamätníky Rusom, Rumunom […]. Ale pre tých, ktorí bojovali na Západe, ktorí nemali hroby, ktorí skončili v mori, nemali ani jedno miesto, kde by ste mohli zapáliť sviečku. Trápilo ma to celé roky. Tak som za to všade bojoval. A bojoval som za to úspešne.“ spomínala na odhalenie Pamätníka príslušníkov západného odboja na Šafárikovom nábreží v Bratislave v roku 2003. Jej úsilie o posilňovanie Britsko-Slovenských vzťahov bolo odmenené Radom Britského impéria, ktorý jej kráľovná Alžbeta II. udelila v roku 2007. O rok neskôr ju prezident Ivan Gašparovič dekoroval Rádom Bieleho dvojkríža 3. triedy.
Do posledných chvíľ sa snažila o svojom živote prednášať žiakom na školách. Pripomínala im nebezpečenstvo režimov potláčajúcich ľudské práva a slobody. Opisovala tiež význam ľudskosti, ktorý jej ako veteránke Červeného kríža bol veľmi blízky. ,,Veľmi vysoko si to vážim, lebo my sme ešte tí, ktorí môžeme mládeži povedať, aby študovali, aby neutekali trvale do zahraničia, ale aby sa vrátili. Odkazujem mládeži, aby si vážili, že majú slobodu. Môžu cestovať, študovať a o tom im aj prednášam, aby pochopili, že moje deti tú možnosť nemali,“ povedala pred rokmi na prijatí u ministra obrany SR. V domove seniorov bola nesmierne obľúbenou, skutočnou dámov úprimného, pokorného srdca a distingvovaného vystupovania.
Česť jej pamiatke!
(Spracované na základe materiálov zo SME, MO SR, Tvárí vzdoru, Obrany, Osudov ktoré písalo 20. storočie, foto Tváře vzdoru)
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
