Tak nám na TA3 oznámili, že sedemdesiat percent slovenských domácností ohrozuje chudoba. Bola to suchá, taká sterilná správa, ako to už v spravodajskej televízii býva. Žiadna emócia, žiadne dovysvetľovanie. Skrátka, tak sa to nejako stalo. Lenže moment, vážení. To nesmie ostať premlčané.
Sedemdesiat percent slovenských domácností pociťuje biedu. Sedemdesiat percent, to je viac ako dve z troch slovenských domácností, má problém prežívať z mesiaca na mesiac, platiť šeky, kupovať akciové potraviny (tie bez zliav sú príliš drahé) a všetky tie ostatné veci.
Sedemdesiat percent, to je sedem z desiatich slovenských domácností, horko-ťažko udrží z mesiaca na mesiac finančnú stabilitu, ak ide všetko bez komplikácií. Keď sa však objaví mimoriadny výdavok – a on sa z času na čas nevyhnutne objaví – nastane vážny problém. Oprava, dovolenka, oslava, pohreb, nevyhnutná kúpa nového spotrebiča, keď starý doslúžil… to všetko predstavuje finančnú pohromu, ktorú mnohé domácnosti nemajú ako riešiť inak, než pôžičkou.
Lenže tých pôžičiek máme na Slovensku už toľko, že mnohým prerastajú cez hlavu. V konečnom dôsledku nie sú ničím iným než dlhovým otroctvom, ktoré núti ľudí robiť veci, ktoré by inak nerobili: pracovať až do roztrhania tela, ísť za potupnou otrockou prácou do cudziny, ničiť si kvôli tomu zdravie, rozbiť rodinu a vzťahy.
Prišli s tým, prepytujem, analytici. Bádali, bádali, až prišli na závažný objav: Slováci schudobneli. A nielen Slováci; celá Európa schudobnela a katastrofálny bol najmä minulý rok. Sláva Ukrajine!
Podľa analytikov s chudobou bojujú nielen nižšie vrstvy, ale vraj sa už do kritickej situácie prepadávajú čoraz viac aj ľudia zo strednej vrstvy. Táto čudná myšlienková konštrukcia nie je ničím iným, než pokusom o eufemistické zastretie skutočnosti, že už neexistuje žiadna stredná vrstva, že popri vrstvičke bohatých, ktorých Marx kedysi definoval ako „majiteľov výrobných prostriedkov“, a skupine janičiarov (tých, ktorí udržiavajú systém, od daňovníkov až po ozbrojené zložky) už existuje len chudoba. A treba zdôrazniť: nie sú to len nezamestnaní či bezdomovci, ale väčšinu chudoby tvoria ľudia, ktorí sú chudobní, napriek tomu, že normálne pracujú.
Mnohí z nich, najmä mladí, ani len netušia, že to, čo ich trápi, vlastne nie je nič iné ako prekliata chudoba. Sú opití rožkom a myslia si, že keď majú nové auto, iPhone, zamestnanie v korporácii a nový byt s hypotékou na periférii, že sú bohatí. A pritom si nemôžu dovoliť každý deň uprostred sezóny kúpiť ani čerešne či jahody a strachujú sa, čo bude, ak prídu o zamestnanie a nezaplatia splátku…
Oni nezažili časy, o ktorých sa v škole učia ako o hroznom komunizme, keď tu vraj bol teror, nesmelo sa cestovať a texasky sa dali kúpiť iba v Tuzexe. No nie, neboli sme vtedy bohatí, ale ani chudoba to nebola. A ani ten teror (ktorý robili rovnakí ľudia ako dnes) nebol v 70. či 80. rokoch horší než ten dnešný liberálnofašistický.
Naozaj nebolo jednoduché sa dostať do západnej cudziny, zato si všetci mohli dovoliť cestovať po Československu, užívať si rekreácie v našich horách a občas aj pri mori v „bratských krajinách“. V tom hroznom komunizme si podstate všetci pokojne a bez strachu žili, netrpeli hladom, mali dôstojnú prácu, sociálne istoty, bezplatné (v porovnaní s dnešným neuveriteľne kvalitné!) vzdelanie, relatívne kvalitnú zdravotnú starostlivosť, priestor na koníčky a sabarealizáciu.
Už 34 rokov budujeme rozvinutú kapitalistickú spoločnosť. Obetovali sme všetko, čo vybudovali naši predkovia, na oltár božstva voľnej ruky trhu. Vraj dobrovoľne, ale v skutočnosti sa nás nikto nepýtal – tí, ktorí v našom mene podpísali predaj rodinného striebra za babku cudzincom, to urobili, lebo vraj im tí cudzinci poradili, že to tak bude pre nás najlepšie. Už je márne zisťovať, ktorá v tej reťazi rúk bola tá čierna zlodejská – všetko je to dávno preč.
Schudobneli sme a ten trend stále pokračuje. Máločo vystihuje vec tak dokonale ako anonymná sentencia o modernej histórii v štyroch vetách:
– Za Masaryka bol v našej dedine len nezamestnanosť, kostol a krčma.
– Za Gottwalda pribudla práca pre všetkých, roľnícke družstvo, škola, knižnica, kultúrny dom, kino a verejná doprava do obce.
– Za Husáka pribudla pošta, zdravotné stredisko, materská škola a dom smútku.
– Dnes je tu zase len nezamestnanosť, kostol a krčma.
K tomu je ťažko čokoľvek dodať, azda iba toľko, že tá krčma medzitým skrachovala.
Pokračovanie článku: https://www.hlavnespravy.sk/toto-neprejdeme-mlcanim-kam-zmizlo-vsetko-bohatstvo-plody-prace-generacii
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
V roku 1989 odovzdávali komunisti hospodárenie predsedovi vlády ČSSR (! áno, bol ešte predsedom vlády ČSSR!) Václavovi Klausovi k 1. januáru 1990 v hodnote päť biliónov Kčs a to len v hodnote výrobných investícií (majetok republiky, infraštruktúry, obcí a miest a úspor obyvateľstva nedal sa ani len vyčísliť, pretože to všetko boli položky nepredajné, teda neoceňované , vtedy trh neexistoval , ale reálne boli v každodennom živote a v hospodárskom živote republiky budované a používané.).
Takže len výrobná sféra – len základné výrobné investície štátu v podnikoch vlastnených štátom BOLI ocenené k 1.januáru 1990 sumou 5 biliónov Kčs.
To je päťtisíc miliárd Kčs.: 5 000 000 000 000,00 Kčs!
( dnes už neprepočítateľné na euro , takže usmerňujeme, že prepočet číselne na absolútny číselný údaj pre je porovnanie v rovnakom číselnom vyjadrení na Eur orientačne možný)
Nuž, ako krásne by sa dnes v 2023 žilo v Slovenskej republike i v Českej republike, ak by takéto čisla ekonomika obsahovala!
Milan Kordiak
Podľa analytikov s chudobou bojujú nielen nižšie vrstvy, ale vraj sa už do kritickej situácie prepadávajú čoraz viac aj ľudia zo strednej vrstvy. Táto čudná myšlienková konštrukcia nie je ničím iným, než pokusom o eufemistické zastretie skutočnosti, že už neexistuje žiadna stredná vrstva, že popri vrstvičke bohatých, ktorých Marx kedysi definoval ako „majiteľov výrobných prostriedkov“, a skupine janičiarov (tých, ktorí udržiavajú systém, od daňovníkov až po ozbrojené zložky) už existuje len chudoba. A treba zdôrazniť: nie sú to len nezamestnaní či bezdomovci, ale väčšinu chudoby tvoria ľudia, ktorí sú chudobní, napriek tomu, že normálne pracujú.
Mnohí z nich, najmä mladí, ani len netušia, že to, čo ich trápi, vlastne nie je nič iné ako prekliata chudoba. Sú opití rožkom a myslia si, že keď majú nové auto, iPhone, zamestnanie v korporácii a nový byt s hypotékou na periférii, že sú bohatí. A pritom si nemôžu dovoliť každý deň uprostred sezóny kúpiť ani čerešne či jahody a strachujú sa, čo bude, ak prídu o zamestnanie a nezaplatia splátku…
Uvedený príspevok I. Lehotského je z môjho pohľadu zaujímavý najmä tým ako reaguje na šíriacu sa chudobu na Slovensku po viac ako 30 ročnom budovaní kapitalizmu. Napriek svojej rozhľadenosti a nespornej sčítanosti nevidí, že budovanie „rozvinutej kapitalistickej“ neznamená budovanie bohatého ľudského života, ale znamená presne to kde sme sa dnes dostali, t.j. budovať kapitalistickú spoločnosť znamená „budovať“ bohatstvo kapitalistov a chudobu pracujúcich. Takže nejaké prekvapenie tu nie je na mieste.
„Soudruzi neokolonialisté“ neurobili nikde chybu, chybu urobili a stále robia tí, ktorí od kapitalizmu čakajú niečo viac ako chudobu väčšiny spoločnosti.
Lehotský vidí hlavný problém v tom, že naše bohatstvo bolo „kolonizované“ zahraničným kapitálom, nevidí že jadro nie je v zahraničnom kapitáli, ale v súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, v súkromnom kapitáli vôbec.
Odstránenie či obmedzenie nášho neokoloniálneho postavenia chudobu spoločnosti neodstráni, pretože tá má svoje korene práve v premene pôvodného národného bohatstva, teda bohatstva všetkých na súkromné národné bohatstvo, čo realizovali „revolucionári“ v 89 a z podstaty veci priamo plynie, že premena národného bohatstva na súkromné vedie nutne k chudobe časti spoločnosti a k jej vykorisťovaniu.
Vidieť kameň úrazu v našej ekonomickej podriadenosti západnému súkromnému kapitálu prehliada, že k tejto podriadenosti by nikdy neprišlo ak by u nás doma masa ľudí a ich politických predstaviteľoch po kapitáli sama netúžila.
Samotný kapitál nemá národnú povahu a vo svojej rozvinutej podobe finančného kapitálu je univerzálnou, medzinárodnou formou kapitálu, pre ktorý sú národné hranice len prekážkou a preto sa ich snaží likvidovať. Jednoducho povedané, kto chce kapitál, nutne volá po svojej premene na otroka medzinárodného kapitálu.