Spomínate si ešte na Chalúpkovho Turčína Poničana?
„Jajže, bože, strach veliký:
padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci:
Jajže, bože, niet pomoci“…..
Tureckej Osmanskej ríši dlhý čas, až 46 rokov vládol sultán Sülejman I . Po bitke pri Moháči (1526) v šiestom roku jeho panovania sa de facto rozpadol stredoveký uhorský štát. V bitke zahynulo množstvo členov spoločenskej elity, kráľovských hodnostárov, či cirkevných prelátov. Napriek tomu, že Turci bez problémov postupovali Uhorskom, neobsadili celú krajinu. Sultán bol spokojný s dosiahnutými výsledkami a keď sa dozvedel o vypuknutí povstania na východe ríše turecká armáda odtiahla a poskytla tak Uhorsku šancu na stabilizáciu. Táto šanca však bola premrhaná bojom o uhorský trón, ktorý ešte viacej oslabil krajinu. Hlavnými kandidátmi na trón bol najmocnejší uhorský šľachtic, sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský a arciknieža Ferdinand I. Habsburský. Keďže sa Zápoľskému vojensky nedarilo a bol pod tvrdým tlakom habsburských vojsk, požiadal o pomoc sultána. Naivne sa domnieval, že s ním bude schopný udržiavať rovnocenné spojenectvo. Táto udalosť nahrala do kariet Turkom, ktorí sa na dlhý čas začali angažovať vo vnútrouhorských záležitostiach.
V roku 1529 na moháčskom poli zložil Ján Zápoľský hold sultánovi a de facto sa stal jeho vazalom. Sultán teda podnikol na podporu Zápoľského záujmov novú výpravu do Uhorska. Od tohto momentu sa turecká vojenská prítomnosť a s ňou spojené hrozby na slovenskom území stali bežnou realitou na 150 rokov.
Nepripomína nám tento krátky exkurz do histórie niečo zo súčasnosti? Zdá sa, že politiky Turecka, ale ani Európy k nej sa za päťsto rokov vývoj vo svete vôbec nedotkol. Zostáva taká, akou bola za Osmanskej ríše, za vlády Sülejmana I. a v Európe za arcikniežaťa Ferdinanda I. Habsburského.
Čo vlastne reálne vieme o súčasnom Turecku – spojencovi Slovenska v NATO dnes? Čo vieme o jeho súčasnom „sultánovi“ Recep Tayyip Erdoğanovi – prezidentovi Turecka? Vieme len to, čo nám dovolia vedieť manipulátori súčasného mediálneho mainstreamu. Pravda o Turecku, ako členskej krajine zločineckého paktu NATO a kandidátskej krajine pre vstup do Európskej únie, o živote jej občanov, o tamojšej „demokracii“ je pre nás tabu, lebo sa to nehodí do kartovej hry, do Pokru, hraného predstaviteľmi našich kolonizátorov v Bruseli.
Tak teda len niekoľko málo aktuálnych faktov o ktorých v Bruseli všetci vedia, ale nám – verejnosti nahlas nepovedia:
- Viete, že prezident Erdoğan sa v medzinárodnej i domácej politike chová rovnako bezohľadne a kruto ako jeho predchodca Sülejman I. pred 500 rokmi?
- Viete, že podniká vojenské výboje a lúpežné výpravy pre ropu a plyn v Sýrii proti Kurdom a Bašarovi al-Asadovi, rovnako v Líbyi proti generálovi Chalífovi Haftarovi podporovanému Saudami, Francúzmi, Egypťanmi a Rusmi?
- Viete, že celá flotila tureckého vojnového námorníctva (členskej krajiny NATO) stojí dnes tvárou v tvár proti flotile vojenského námorníctva Grécka (rovnako členskej krajiny NATO) vo výsostných vodách Grécka, v blízkosti Gréckych ostrovov a už sa len čaká na to, kto prvý stlačí tlačidlo odpálenia rakiet na protivníka (či spojenca v NATO)? Že vláda Grécka (členskej krajiny EÚ a NATO) oficiálne požiadala v tejto súvislosti Rusko (oficiálneho nepriateľa) o ochranu, lebo v Bruseli sa ochrany proti lúpeživému Turecku nevie dovolať?
- Viete, že v Tureckých väzniciach je v krutých podmienkach väznených a mučených desaťtisíce „tzv. „odporcov režimu“, mladých i starých ľudí, komunistov, socialistov, demokratov, náboženských i odborových aktivistov, bez obvinenia a bez súdu len preto, že verejne vyjadrili nesúhlas s politikou realizovanou novým „sultánom“ Erdoğanom?
- Viete, že v Tureckých väzniciach a v samoväzbách, na samotkách a v celách predbežného zadržania v rozpore s platnými zákonmi, v rozpore s Chartou ľudských práv OSN, ktorej je Turecko signatárskou krajinou zomierajú desiatky až stovky ľudí protestujúcich proti režimu hladovkou? Tí ľudia zomierajú bez publicity, v informačnom embargu, v anonymite, lebo režim tieto protesty mediálne utajuje a tzv. demokratické médiá v Európe nemajú záujem na publicite vraj v rámci udržania „korektných vzťahov“ s Erdoğanom pre oddialenie riešenia problému s miliónmi migrantov zdržiavaných v Turecku za peniaze EÚ!
- Viete, že v súčasnom Erdoğanovom Turecku nemajú pracujúci takmer žiadne práva celosvetovo schválené Svetovou odborovou federáciou a väčšinou rešpektované a dodržiavané prevažnou časťou krajín svetového spoločenstva?
I napriek takémuto prostrediu teroru, krutosti, strachu a beznádeje sa v súčasnom Turecku nájdu bojovníci, ktorí proti systému bojujú až do konca. Desaťtisíce z nich v žalároch krutovládcu, desiatky až stovky z nich až do svojej smrti hladovkou.
Výnimočne sa nájdu aj takí, ktorí sa dovolajú svojich práv svojim nenásilným, vytrvalým protestom. Sú to však len šťastlivci, ktorých príbehy režim potrebuje z propagandistických dôvodov, aby pred domácim publikom, ale aj pred zahraničím vyzeral demokratickejšie.
Jedným z takých príbehov je príbeh pracovníčky Turkan Albayrakovej:
22 mesiacov každý deň verejne protestovala Turkan Albayraková v uliciach Istanbulu za späťvzatie do práce, z ktorej bola nespravodlivo a v rozpore so zákonom prepustená. Potvrdila pravdivosť slov: „Ten, kto bojuje do konca, vyhráva.“
5 augusta 2018 bola Turkan Albayraková prepustená z dôvodu, že neprešla tzv. „Bezpečnostnou previerkou v súboroch a archívoch“, čo je vlastne kontrola „lojality“ zamestnancov obecných a štátnych inštitúcií voči Erdoğanovi v Turecku. Táto kontrola bola ustanovená v roku 2018 ako spôsob represie fašistického štátu po tom, ako v rokoch 2016 – 2017 boli prepustené desiatky tisíc štátnych zamestnancov v súlade s dekrétmi vydanými počas mimoriadneho stavu, ktorý bol formálne účinný do júla 2018. Turkan Albayraková prišla nezákonne o pracovnú zmluvu, ani nedostala kompenzáciu stanovenú zákonom po ukončení pracovnej zmluvy. 3. septembra 2018 začala Albayraková svoj boj o prácu, ktorý trval 22 mesiacov, napriek zložitým podmienkam, v ktorých sa ocitla. Napriek policajným útokom, zatknutiam a ťažkým podmienkam Albayraková opakovane denne na námestiach a v uliciach Istanbulu verejne vyhlasovala: „Chcem svoju prácu späť, nie som kriminálnik“.
Akonáhle jej boj skončil víťazstvom, vyhlásila: „Skutočnosť, že môžeme bojovať proti fašizmu a aj zvíťaziť, ma robí šťastnou.“ Hovorí, že ľudia prechádzajúci okolo miesta, kde protestovala, ju sledovali z diaľky, ale kvôli hrozbám zo strany polície nemohli nič urobiť: „Ľudia boli radi, že protestujem, preto, lebo som robila to, čo chceli urobiť aj oni, no nemali odvahu, odhodlanie a vytrvalosť. V prvých dňoch môjho protestu sedeli moji kolegovia na lavičkách v parku, kde som protestovala, ale polícia začala všetkých vyháňať z parku skôr, ako sa začal môj protest. Niektorí okoloidúci vyjadrili svoju nespokojnosť v čase, keď ma polícia zadržala, niektorí sa dokonca pokúsili zabrániť policajtom, aby ma zadržali, ale pod hrozbou zo strany polície, že ich zadržia spolu so mnou radšej ustúpili. Ľudia sa radovali, keď bol môj protest korunovaný víťazstvom. Skutočným dôvodom ich radosti nie je však to, že som sa vrátila do práce, ale že som sa stala ich nádejou. Na mojom postupe ľudia videli, čo musia urobiť, keď aj im boli odňaté práva.“
Šírenie a účasť na spravodlivých protestoch podnieti boj za práva a spravodlivosť. A to zas povedie ku kolapsu fašistického štátu … akým je dnes Turecko.
Poučme sa.
Príklad obyčajnej tureckej občianky Albayrakovej je hodný nasledovania. Toto by mal urobiť každý, voči komu systém koná neľudsky, protiústavne, protiprávne a nespravodlivo. A je jedno v ktorej krajine a na ktorom kontinente Zeme.
To je podstata a spôsob triedneho uvedomenia pracujúcich, triedneho boja proti kapitálu a proti diktatúre.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU