Už pár dní sme s manželom v Omiši a ešte zopár dní tu ostaneme. Milujem toto staré pirátske mestečko nielen preto, že nám prinavracia zdravie, ale aj pre jeho nezameniteľnú atmosféru a jeho svojráznych obyvateľov. Do Omiša chodievame už roky, vynechali sme akurát „covidový rok“ pre našu neochotu dať sa čo i len testovať, nieto očkovať.
Z mesta i ľudí mám pocit, že tu zastal čas, ale v dobrom zmysle a aj po rokoch ma fascinuje chorvátska čestnosť. Tu sa ešte vždy domy nezamykajú, a to ani v noci, chorvátske autá majú otvorené okienka a tiež sú často nezamknuté s kľúčmi v zapaľovaní. Pokiaľ niečo zabudnem v reštaurácii, obchode či niekde na pláži, som si istá, že to tam na druhý deň aj nájdem. Domáci ešte stále hádžu peňaženku do tašky na vrch nákupu a vôbec nemajú obavy, že im ju niekto ukradne. Je to taký nádherný pocit bezpečia, aký u nás už roky nepoznáme a ja by som chcela veriť, že Chorvátom ostane ešte dlho.
Minulý rok mali Chorváti ešte svoju národnú menu a mnohí sa tešili, že prejdú oficiálne na euro, ktoré v sivej ekonomike používali už dlho. Od silnejšej meny očakávali zlepšenie svojej životnej úrovne. Nestalo sa, a navyše ich zaskočila inflácia. Ľudia na euro nadávajú a to aj tí, ktorí ho vítali. Je tu naozaj draho, ale turisti to vnímajú ináč ako domáci. Sú na dovolenke a chcú si užiť, i keď aj oni už nie sú každodennými návštevníkmi reštaurácií a z obchodíkov so suvenírmi čoraz častejšie zaznieva, nie, ďakujem, je to predražené. Mnohí Chorváti si myslia, že keď k nim chodíme na dovolenku, sme bohatí, pretože oni si nemôžu dovoliť ísť na dovolenku k nám, a dokonca si ju ani mnohí nemôžu dovoliť ani doma za ceny, aké účtujú nám.
Ja tú chorvátsku drahotu chápem, pretože hlavným príjmom Chorvátov sú turisti. Lenže turisti prídu na týždeň, maximálne na dva a očakáva sa od nich, že poskytnú domácim taký príjem, aby ten polrok, kedy je turistická sezóna, im zarobil na živobytie aj na zvyšné mesiace v roku. Preto v reštauráciách, ale aj u iných súkromníkov prešli na systém, že jedna kuna sa rovná jednému euru. V reštauráciách im to ešte ako-tak prechádza, ale inde veľmi nie. Ani turisti nie sú takí rozšafní, aby kupovali jeden croissant za osem eur, či liter domáceho olivového oleja za sto eur, ktorý kým bol za sto kuna, bol nedostatkovým tovarom. Dnes je ho všade plno a nik nemá o taký drahý olej záujem.
Chorváti po prechode na euro vidia svoju budúcnosť čierne. Čoraz častejšie spomínajú na svoj priemysel, po ktorom už neostalo ani pamiatky a desí ich, že prílev turistov ustane, čo sa pri takých cenách aj stane. Už tento rok bol vraj slabší ako predchádzajúci a pozorujeme to aj my. Pláže sú podstatne voľnejšie, Nemcov, ktorých si Chorváti zo všetkých svojich hostí najviac vážia, rapídne ubudlo, Poliakov je tiež menej, ale pribudla nová kategória hostí – Ukrajinci, ktorých napriek svojej pohostinnosti nemajú v obľube.
Často sa nás pýtajú, aké je to u nás s cenami potravín, prácou, ale aj s covidom a či sa dáme očkovať, aby sme dostali covid pas a prišli zas. V minulosti ich veselé zvolanie „vidimo se za godinu dana“ (uvidíme sa o rok) máva teraz na konci otáznik. Uisťujem ich, že áno, ale sama neviem a je mi z toho veľmi smutno.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU