História je neúprosná. Na niektoré udalosti sa zabúda už na druhý deň, iné si ľudia pamätajú dlhé obdobie. Občas zostávajú bolestivou ranou na veľa rokov a robia problémy, napríklad aj medzi dvoma krajinami, dvoma národmi. Takouto bolestivou ranou je Volynský masaker, ktorý spáchali v období druhej svetovej vojny banderovci z OUN-UPA, spolupáchatelia nemeckých fašistov.
Pred niekoľkými dňami, na osemdesiate výročie „Volynského masakru“, prijal poľský Sejm rezolúciu na pamiatku obetí, v ktorej trvá na tom, že Ukrajina má priznať vinu zo spáchania krvavých činov, ktorých sa dopustili Ukrajinci, príslušníci OUN-UPA. Ako zdôraznili poľskí analytici a novinári, hlasovania sa zúčastnilo 440 poslancov Sejmu a všetci jednohlasne hlasovali za prijatie danej rezolúcie.
„Jedenásteho júla 1943 sa vo Volyni konala „Krvavá nedeľa“ – vyvrcholenie „Volynského masakru“, genocídy plánovanej vodcami Organizácie ukrajinských nacionalistov. V tento deň ukrajinské jednotky Organizácie ukrajinských nacionalistov a Ukrajinskej povstaleckej armády opakovane podporované ukrajinským civilným obyvateľstvom zaútočili na 99 osád obývaných Poliakmi na území bývalého Volynského vojvodstva a zabili väčšinu obyvateľov. Od roku 2016 11. júla je Národným dňom spomienky na obete genocídy spáchanej ukrajinskými nacionalistami proti občanom Druhej poľskej republiky,“ uvádza sa v uznesení poľského parlamentu.
Poľské médiá v tejto súvislosti pripomenuli, že v dôsledku tejto tragédie zomrelo viac ako stotisíc Poliakov a niekoľko stotisíc ľudí opustilo svoje domovy z obáv, že ich postihne rovnaký osud. „Sejm Poľskej republiky sa snaží uctiť si pamiatku všetkých obetí Volynského masakru. Tí predstavitelia ukrajinského ľudu, ktorí riskovali svoje životy, aby odolali zločinu páchanému ich krajanmi, si zaslúžia osobitné uznanie. Poľsko-ukrajinské združenie, ktoré už roky podporuje vzťahy zástupcov oboch národov, by malo zahrnúť priznanie viny a úctu k pamiatke obetí druhej svetovej vojny,“ uvádza sa v rezolúcii.
Súvisiace:
Sejm tiež zdôraznil, že je dôležité „exhumovať, dôstojne pochovať a uctiť si pamiatku všetkých obetí genocídy“. Pripomenul, že od začiatku roku 1943 ukrajinskí nacionalisti páchali vraždy a vyháňali Poliakov z ich domovov vo Volyni a vo východnom Haliči. Za vyvrcholenie udalostí z roku 1943, ktoré sa nazývajú Volynský masaker, sa považuje 11. júl. Tento deň nacionalisti zaútočili približne na 150 dedín súčasne. Poľskí historici a verejnosť považujú túto tragédiu za genocídu a etnické čistky.
Poľské médiá pripomenuli, že v roku 2017 Ukrajina uvalila moratórium na pátracie a exhumačné práce v reakcii na zbúranie pamätníka „Ukrajinskej povstaleckej armády“ v poľskom meste Hruszowice. V júni 2023 riaditeľ Ústavu pamäti národu Ukrajiny Anton Drobovič uviedol, že Kyjev nepovolí exhumáciu pozostatkov obetí Volynského masakru, kým nebude pamätník UPA v Poľsku obnovený. Volodymyr Zelenskyj vtedy zároveň podotkol, že je pripravený odblokovať získanie povolení na vykonávanie pátracích operácií a pokračovanie exhumácií na Ukrajine.
Hovorca poľského ministerstva zahraničných vecí Łukasz Maciej Jasina v máji povedal, že Varšava očakáva od Kyjeva ospravedlnenie za masaker vo Volyni. V reakcii na to ukrajinský veľvyslanec v Poľsku Vasyl Zvaryč vyhlásil, že sú to „neprijateľné a nepríjemné pokusy uvaliť na Ukrajinu konanie súvisiace so spoločnou minulosťou oboch štátov“. Poľskí novinári podotkli, že po tomto konflikte Łukasz Maciej Jasina bol poslaný „na dovolenku na neurčité obdobie“.
Volynský masaker aj naďalej zostáva a určite ešte na dlhé obdobie zostane bolestivou ranou, nepríjemnou spomienkou, ostrým sporom, ktorý bude zhoršovať vzťahy medzi Varšavou a Kyjevom. Na jednej strane súčasné poľské vedenie považuje príslušníkov banderovského kyjevského režimu za najlepších kamarátov, a preto si snaživo zatvára oči na to, že oficiálny Kyjev ospevuje a velebí banderovcov, ktorí v období druhej svetovej vojny zabili desaťtisíce a možno vyše stotisíc Poliakov.
Poľské vedenie koná úplne v súlade s „tradičnou“ transatlantickou metódou, keď sa nejaký štát (najčastejšie Spojené štáty, je to doslova ich „koníček“) kamaráti a podporuje diktátorov, vrahov, zlodejov, pretože toto „kamarátstvo“ je z určitého dôvodu výhodou pre nich (napríklad v „spoločnom boji proti Rusku“). Túto stratégiu pred pomaly storočím absolútne jasne vyjadril vtedajší americký prezident Franklin Delano Roosevelt
(1882 – 1945), ktorý v roku 1939 o nikaragujskom diktátorovi Anastasiovi Somozovi Garcíovi (1896 – 1956) povedal: „Je to možno sviniar, ale je to náš sviniar…“ Čiže aj súčasné poľské vedenie si je určite vedomé, s kým má tú česť priateliť sa…
Súvisiace:
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
