Vojna je pokračovaním politiky násilnou cestou

Na úvod tohto textu musím priznať, že útok zo strany Ruskej federácie na Ukrajinu ma veľmi prekvapil. Počas môjho života som bol vždy zvyknutý prevažne na invázie USA a NATO a tiež som bol zvyknutý na to, že za mier sa v týchto prípadoch (Juhoslávia, Líbya, odtrhnutie Kosova, Irak,..) vyslovovala oveľa užšia skupina ľudí, ako je to dnes v prípade Ukrajiny. Tí ľudia, ktorí sa dnes zasadzujú za mier, v tej dobe dokonca horlivo obhajovali imperialistické vojny „našich spojencov“. Preto ma svojím spôsobom mrzí, že narýchlo pripravovaný zákon o „obhajobe vojny“ neplatí aspoň dvadsať rokov. Lebo ak by platil na všetkých, tak niektorí poslanci by dnes nemohli byť poslancami, a to z dôvodu zápisu v registri trestov, prípadne z dôvodu pobytu vo väzbe.

Tiež niektoré „mienkotvorné“ denníky a týždenníky by už nefungovali. Tu nadobúdam pocit, že v geopolitickom priestore s takýmito osobami neexistuje „dobro“ a „zlo“. Existujú len záujmy tej či onej veľmoci. Mier je vždy až na poslednom mieste. Tu tlieskame, alebo aspoň ospravedlňujeme útok, inde ľutujeme obeť a dožadujeme sa mieru. Ale len preto, že útok vedie tá veľmoc, ktorej „nefandíme“. Veď zoberme si, ak by to bolo naopak. Predstavme si, že by NATO napadlo Ruskú federáciu. Čo by sme počúvali z úst našich politikov a „mienkotvorcov“? To isté, čo dnes hovorí Putin. Že chceme ľuďom v Rusku dobre, len chceme zvrhnúť despotický režim. Nerobili by sa oficiálne koncerty a ani demonštrácie. Tie by tradične organizovala len „lúza“.

Ťažko sa mi však celá udalosť redukuje len na útočiace a brániace sa štáty. Za týmito štátmi totiž stojí nadnárodný kapitál, ktorý skrze ne presadzuje svoje záujmy a bojuje o sféry vplyvu. A všetky tieto vojny sú len dôsledkom boja kapitálu o vplyv na svete. Spomeňme si napríklad, aký bol rozdiel medzi mierovou kampaňou Baracka Obamu a aká bola realita počas jeho „vlády“.

Ukrajina je tu len obeťou boja kapitálu o prerozdelenie trhov. Vinná je svojou geografickou polohou. Tento boj sa nezačal teraz a nebol vždy násilný. To, čo jedni dosiahli vo svoj prospech majdanom, sa druhí snažia zmeniť priamou inváziou. My sme dôrazne odmietali a odsudzovali obe formy. Tak, ako sme v roku 2015 poslali humanitárnu pomoc na Donbas, tak isto som bol 28. 2. 2022 poslať pomoc pre obyvateľov zvyšku Ukrajiny.

Boj veľmocí o Ukrajinu prebiehal prakticky už od pádu ZSSR. Jedni ju nechceli stratiť zo svojej sféry vplyvu, druhí ju chceli získať pre rozšírenie svojich trhov. Aj jednotliví politici predstavovali viac záujmy veľmocí, než svoje vlastné predstavy o budúcnosti Ukrajiny. Prejavovalo sa to údajne zmanipulovanými voľbami, potom oranžovou revolúciou a úradovaním Juščenka, neskôr víťazstvom Janukovyča a odmietnutie asociačnej dohody s EÚ. Všetko sprevádzané korupciou a svojvôľou, oproti ktorej sa aj slovenská politika zdá úplne v poriadku.

V roku 2014 tu bol pripravený euromajdan. V praxi to znamenalo NÁSILNÉ zvrhnutie vlády Viktora Janukovyča po tom, čo odmietol podpísať predmetnú zmluvu. Boj o smerovanie Ukrajiny prešiel z korupcie a ovplyvňovania či kreovania „svojich“ politikov k otvorenému násiliu. A to aj za výdatnej pomoci neonacistických organizácií. A aby sa proruské smerovanie štátu už neopakovalo, došlo k zákazu činnosti mnohých politických strán vrátane komunistov. Ich sídla boli vypaľované. Predstavitelia lynčovaní. Došlo k obmedzovaniu práv rusky hovoriacich občanov, ale aj k fyzickým útokom či tragédiám ako upaľovanie ľudí zaživa.

Už tu bol prvý akt posunu od boja z tribún do otvoreného násilia. A naši predstavitelia vtedy mlčali. Oni idú u nás súdiť Mariana Kotlebu za šek so šifrou 1488, no neprekážalo im, že na Ukrajine majú voľné ruky po zuby ozbrojené nacistické organizácie s nešifrovanými hákovými krížmi, oproti ktorým Marian Kotleba pôsobí len ako opitejší Jano Slota. Za týchto podmienok došlo k pripojeniu Krymu k Rusku a vzniku samozvaných republík na východe krajiny. Osobne nie som zástupcom revízie hraníc a nepáčilo by sa mi, keby sa odtrhol Prešovský kraj len preto, lebo nemajú radi Čaputovú. Na Ukrajine však panovala situácia, v ktorej predsa len trocha pochopenia nachádzam. Ak by nebolo teraz vojny, presadzoval by som návrat DĽR a LĽR do Ukrajiny pri obnovení a garancii národnostných práv a denacifikácii Ukrajiny. Od tej doby tiež NATO vo veľkom vozí vojenskú techniku do východných častí Európy.

Štátna ideológia Ukrajiny sa počas osmich rokov výrazne zmenila. Prezident Volodymyr Zelenskyj hovoril nedávno vo svojom videu určenom Rusom, ako jeho predkovia po boku Rusov oslobodili krajinu a Európu. Áno. Skutočne, za oslobodenie od nacizmu ďakujeme všetkým národom Sovietskeho zväzu – teda aj Ukrajine, Ukrajincom! Prezident Zelenskyj by mal podľa mňa na tom stavať. Mal by byť hrdý na svojich predkov a toto ich hrdinstvo by si mali pripomínať a nie rúcať pomníky hrdinov. Budem rád, keď bude mať možnosť uviesť tento svoj príhovor z videa do praxe. Veľa by sa tým zmenilo. Síce som jeho politické názory nejako neskúmal, ale patrí mu isté uznanie za to, že z krajiny neodišiel tak, ako to s predstihom urobili všetci oligarchovia, ktorí z celého systému roky profitovali. Aj z toho by bolo potrebné vyvodiť dôsledky. Aj tu sa ukázal triedny charakter buržoázie.

Vladimir Putin dlhý čas odmietal uznať samozvané republiky na Donbase, a to aj v rozpore s poslancami Dumy. Osobne som to vítal, pretože mieru by to nepomohlo. Krátko pred začiatkom invázie však bol ostreľovaný Donbas a zneli tu výbuchy plynu. Žiaľ, aj to bolo v rozpore s tým, čo prezident Zelenskyj hovoril vo videu. V ňom tvrdil, že Donbas nebude ostreľovaný, pretože on pozná Donbas lepšie ako Rusi, chodil tam za priateľmi a podobne. A, žiaľ, zasa sme boli jednými z mála, kto na to upozorňoval. Po uznaní týchto republík Ruskom som predpokladal, že armáda oficiálne vstúpi do týchto republík a ochráni ich pred raketami. Žiaľ, stalo sa to, čo som si nevedel predstaviť. Boj o smerovanie Ukrajiny pokračuje doposiaľ najotvorenejšou formou – vojenskou inváziou.

To už teraz má obrovské tragické následky. I keď do istej miery chápem prezidenta Putina, že sa cíti ohrozený vojskami NATO, takýto krok je veľkým prešľapom. Navzdory antikomunistickému a antiruskému besneniu v Pobaltí, Poľsku a už aj na Ukrajine bol ruský národ v očiach ľudí osloboditeľom Európy od nacizmu. V 21. storočí sa však Rusko a hlavne Putin zapíše ako ten, ktorý napadol susedný slovanský štát – napriek všetkým neprávostiam, ktoré sa na Ukrajine diali a aj napriek tomu, že sa Rusko snaží eliminovať civilné obete. Ak sa k Rusku oficiálne pridá aj Bielorusko, tak tiež začne prepisovať svoju antifašistickú históriu (ktorú si ctí na vysokej úrovni) novou – nepeknou.

Presadzujem okamžité skončenie tejto nešťastnej vojny a návratu za rokovací stôl. Je potrebné odhodiť svoje egá a v mene mieru spraviť ústupky a tiež priznať svoje prešľapy – na všetkých stranách.

Zhromaždenia za mier treba viesť v duchu antiimperializmu, v duchu poukazovania na to, že vojny sú snahou o prerozdelenie vplyvu nadnárodného kapitálu. V žiadnom prípade ho netreba viesť v duchu nenávisti voči nejakému konkrétnemu národu. Kritika jedného nesmie byť obhajobou druhého, lebo týmto vojnovému štvaniu len pomáhame. Sám som sa za posledný mesiac niekoľkokrát ohradil, keď niekto priniesol na protest proti zmluve DCA zástavu Ruskej federácie. Odmietam tiež viesť imperialistické debaty o tom, či budem radšej s Rusmi alebo so Západom. Tiež som toho názoru, že ak chcú naši politici zavolať vojakov NATO, tak nech sú to radšej príslušníci krajín Európskej únie a nie vojaci ďalšej imperiálnej veľmoci, ktorá rovnako ako Rusko už roky vojensky presadzuje svoje geopolitické záujmy. Mám legitímne obavy, že ak ich tu raz pozveme, už sa ich nezbavíme.