V utorok, pätnásteho augusta sme sa vrátili z úžasnej cesty zo srbského Báčskeho Petrovca, kde sme navštívili Slovenské národné slávnosti, ale dokumentovali sme i život dolnozemských Slovákov v tejto oblasti. Sú to ľudia, ktorí žijú po materiálnej stránke skromnejšie, no duchom, pohostinnosťou a priateľskosťou mnohých prevyšujú a aj my na Slovensku sa máme od nich čo učiť. Na úvod sa nás ujali v Miestnom spoločenstve Báčsky Petrovec, kde nás čakal tajomník Miestneho spoločenstva Báčsky Petrovec Šťastko Durgala aj s krčmárom Jánom Lačokom a mäsiarom Karolom Horvátom. Pohostili nás, vymenili sme si materiály a porozprávali nám o špecifikách Báčskeho Petrovca – čiže o klobásach a klobásafeste, poľnohospodárstve, výrobe metiel, včelárstve, pálenke o špecifickej paprike. Zaujímali sa o Slovensko a tiež o to, čo nás motivovalo k tejto ceste.
Petrovská klobása a paprika
O ôsmej večer sme už boli dohodnutí u Karola, že prídeme nahrávať prípravu klobás. Akurát sa chystalo mäso na “pljeskavicu”. Teda placka, ktorá sa vloží do žemle spolu so šalátom. Povedali nám niečo o príprave klobás a mäsových výrobkoch, o ich zložení a sortimente, ktorý vyrábajú. Karol chová i ošípané (ako ich tu nazývajú) ale pre hygienické opatrenia sme nemohli do maštale vstupovať. Sedeli sme u nich skoro do polnoci, medzitým prišli i ďalší priatelia, či už z dolnej zeme, alebo zo Slovenska. Miestna klobása je taká pikantná, že ju človek je len po troške. Popritom sme zapíjali pálenkou. Na dolnej Zemi nepália päťdesiatdvojku, ale len okolo 40%. Keď klobása zo stola zmizla, či fľaška stratila svoj objem, hneď sa všetko na stole doplnilo. Neskôr Karol začal plniť klobásy, spravili sme u neho menší nákup, nech máme čo priniesť na Slovensko. Po záverečnej spoločnej fotografii nám ešte venoval po kúsku čerstvej klobásy.
Pohostenie špeciálnymi jednotkami
Medzi spolusediacimi bol i pestovateľ papriky Janko Kováč. Na druhý deň sme už nahrávali rozhovor s ním. Povedal nám pár slov o pestovaní a spracovaní papriky, tiež nám daroval jedno väčšie balenie. Boli sme však z večera takí prejedení klobásou, že sme si museli u neho odložiť darované klobásy do chladničky, aby sme ich zjedli až o deň neskôr. Mali sme v pláne autobusom vyraziť do Nového Sadu, ale zastavilo pri nás auto. “Ahojte, videl som, že tu parkujete, už som si bol vaše auto aj odfotiť, bývam dva domy od vás, pozývam vás”, hovorí Branislav. A už sme sedeli u neho na dvore. Spravil nám kávu, nakrájal klobásu, nalial pálenku. Pracuje v špeciálnych jednotkách “Žandarmerija”, ktoré nasadzujú na futbalové zápasy ale tiež na hranicu. Ukazuje nám fotografie z hranice. Rozpráva nám o tom, ako sa tu väčšina ľudí okrem zamestania živí i poľnohospodárstvom. Je tu tiež veľa včelárov. Je tu úrodná pôda, no za posledné roky dražie. Keď som ho poprosil o papier a pero, aby som si tieto veci zapisoval, nakoľko na kameru nechcel pre trému hovoriť, doniesol nám zápisniky s logom policajných jednotiek. A tiež osviežovač na spätné zrkadlo do auta. “Tak teraz už pokutu nedostaneme”, smejeme sa.
Výlet do Nového Sadu
Napokon sme ešte vyrazili do Nového Sadu. Branislav nás zaviezol na zastávku, i keď to bol len kúsok. V Novom Sade sme sa len prešli po dlhom bulvári. Teda od stanice po Dunaj. Počas chôdze mi volá Klaudia, ktorá organizuje autobus zo Slovenska, že okolo 15:00 majú dohodnuté stretnutie v Selenči. Veľa sme preto z mesta nevideli. Len socialistickú architektúru bytoviek lemovaných kapitalistickou architektúrou obchodov a firiem popri ceste. Videli sme i kusový predaj cigariet na ulici a autobusy, ktoré u nás jazdili ešte v rokoch deväťdesiatych. A ženy a mladé dievčatá? Asi ani jedna nebola obézna, väčšinou také tie peroxidové vlasy, upravené, nohavice krátke, len tesne pod zadok. Neraz ako cez kopírak, rovnaké to bolo i v Bačskom Petrovci, najmä večer.
Pokračovanie: http://www.kolchozliptov.sk/2023/08/30/vyjazd-na-dolnu-zem-bol-nadherny-do-zimy-chceme-vydat-dokument
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
