Výročie februárovej porážky buržoázie (1. časť)

Tento rok si pripomíname okrúhle 75. výročie porážky československej buržoázie vo Februári 1948. Položme si preto otázku, čím bol tento zásadný zvrat, o ktorom súčasný buržoázno-klerikálny režim vyhlasuje, že predstavoval začiatok „zla“? Ako máme hodnotiť význam tohto medzníka nášho historického vývoja? Cenným zistením sú tu názory prostých slovenských občanov.

V novembri 2003 a februári 2005 uskutočnil Ústav politických vied SAV v spolupráci s odborom mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu reprezentatívny výskum verejnej mienky. Jedným z hlavných cieľov výskumu bolo zistiť, z akých hodnotových zdrojov vychádzajú pri reflexii prelomových udalostí moderného vývoja našej spoločnosti obyvatelia Slovenska. Prieskum ukázal, že v hodnotení udalostí Februára ako pozitívneho medzníka v dejinách slovenského národa boli – napriek orwellovskej antikomunistickej propagande súčasného režimu – kladné a záporné odpovede takmer vyvážené (s pozitívnym tvrdením plne súhlasilo 16,3 % a čiastočne súhlasilo 27,8 % respondentov, vôbec s ním nesúhlasilo 17,9 % a len čiastočne nesúhlasilo 24,8 % občanov).

Podobné články

Reportáž: Mikulášsky jarmok ZŠ Ostredkova v Bratislave

10. decembra 2023

Posledné obvinenie T. Gašpara je potvrdením, že špeciálna prokuratúra je len vykonávateľom pomsty

10. decembra 2023

Február 1948 nebol obyčajným prevratom, či dokonca „pučom“, ako sa ho snaží charakterizovať buržoázna propaganda. Predstavoval politický zápas. Dostali sa v ňom do pohybu masy ľudí nespokojných s výsledkami národnej a demokratickej revolúcie, predovšetkým s tým, že celý rad jej opatrení, v ktorých videli nádej na zlepšenie, nebolo možné presadiť. Všeobecná bola nespokojnosť mestského obyvateľstva s čiernym obchodom, s rastom vrstvy šmelinárov, veľká časť dediny bola roztrpčená brzdením pozemkovej reformy, bol tu odpor voči rastu moci byrokracie.

K tomu pristupovalo vedomie neschopnosti buržoáznych režimov riešiť kľúčové problémy obyvateľstva v medzivojnovom období, sklamanie národov Československa z toho, že prvá republika nedokázala vyriešiť sociálne problémy, rozčarovanie z prebujneného straníckeho systému a zrady Československa v Mníchove 1938. Pohyb nespokojných ľudových más sa stal politickou a mocenskou oporou Komunistickej strany Československa, strany, ktorá sa stala politickým lídrom povojnového vývoja, a to nielen z dôvodov svojej aktivity v národno-oslobodzovacom boji, ale aj zásluhou svojej politiky v rokoch buržoáznej republiky.

(Video: youtube.com/@britishpathe)

Proces zmien po víťazstve nad fašizmom sa v Československu začal prijatím Košického vládneho programu v apríli 1945. Na zásadných štrukturálnych zmenách československej spoločnosti sa zhodli všetky politické strany Národného frontu. K hlavným patrila očista verejného života od zradcov a kolaborantov, pozemková reforma a znárodnenie priemyslu, baní, bánk a poisťovní. V májových voľbách 1946 v celoštátnom meradle zvíťazila Komunistická strana Československa, ktorá bola zárukou ďalšieho prehlbovania revolučného procesu.

V porovnaní s českými krajinami na Slovensku, teda v zaostalej agrárnej krajine s malou váhou robotníckej triedy a s prevahou roľníctva, mala národná a demokratická revolúcia oveľa komplikovanejší priebeh. Napriek výsledkom Slovenského národného povstania tu nedošlo k definitívnej porážke ľudáctva. Po vojne boli síce jeho čelní predstavitelia odstránení, ale postfašistické ľudáctvo sa vo forme tzv. politického katolicizmu dokázalo prispôsobiť novým podmienkam. Pretože sa opieralo o organizáciu rímskokatolíckej cirkvi, nerozpadlo sa a mohlo i naďalej vystupovať ako politická sila, predovšetkým, keď niektorí z jeho mladších predstaviteľov začali pôsobiť v Demokratickej strane. Vedenie tejto strany mu ponúklo tzv. aprílovú dohodu, podľa ktorej došlo k rozdeleniu zastúpenia vo verejných a v straníckych funkciách medzi novoľudákmi (hovorilo sa o katolíkoch) a demokratmi (hovorilo sa o evanjelikoch) v pomere 7 : 3.

Nielen komunisti, ale všetky ostatné strany Národného frontu (spolu s niektorými masovými a záujmovými organizáciami, predovšetkým zväzom protifašistických bojovníkov) vtedy dohodu odsúdili ako zradu ideálov protifašistického zápasu – Slovenského národného povstania, vnímali ju ako nebezpečnú pre jednotu Československa v podobe možnej recidívy marca 1939. Táto dohoda sa stala jednou z dvoch hlavných príčin volebného víťazstva Demokratickej strany v májových voľbách 1946.

Druhou bola skutočnosť, že slovenskí komunisti nedokázali (na rozdiel od českých) získať väčšinu roľníkov. I keď na Slovensku bol veľký hlad po pôde, v rámci povojnovej pozemkovej reformy bola parcelovaná len malá časť pôdy (asi 9 %), nebolo tu bohaté pohraničie ako v českých krajinách, kde by bolo možné prideľovať pôdu. Hlavný problém však spočíval v tom, že vlastnícke dekréty na pôdu nevydávali demokratické orgány (roľnícke komisie ako v Čechách a na Morave), ale Povereníctvo poľnohospodárstva, ktoré bolo v rukách agrárne orientovanej Demokratickej strany. Situácia sa začala meniť až v čase, keď tento rezort dočasne prevzal Gustáv Husák (február 1948).

Literatúra

Anzenbacher, A.: Úvod do etiky. Academia. Praha 2001

Butvin, J. – Kostický, B. – Vartíková, M.: Dejiny Slovenska slovom i obrazom II. Vydavateľstvo Osveta. Martin 1981

Mencl, V. – Hájek, M. – Otáhal, M. – Kadlecová, E.: Křižovatky 20. století. Světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách. Naše vojsko. Praha 1990

Verejná mienka a politika. Ústav politických vied SAV. VEDA, vydavateľstvo SAV,  Bratislava 2006

Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU