Po tom, čo buržoázne strany vedené českými národnými socialistami začali v roku 1947 medzi sebou uzatvárať dohody o spoločnom postupe proti komunistickej politike, sa komunisti začali obávať izolácie, možného vytlačenia z vlády na spôsob vytlačenia komunistických strán z niektorých západoeurópskych vlád. Zmenili preto stratégiu, ktorá bola odrazom zmeny americkej a sovietskej koncepcie svetovej politiky v zmysle premeny ich mocenských sfér v pevnejšie bloky.
Namiesto získania 51 % hlasov v nadchádzajúcich voľbách sa začali orientovať na stratégiu zjednocovania všetkých ľavicových síl v obrane dosiahnutých výsledkov revolúcie, t. j. v obrane pred možným protiútokom buržoáznych strán. V Národnom fronte sa tak vytvorili dva proti sebe stojace bloky: komunistický a nekomunistický, proletársky a buržoázny. Tým sa začala kríza Národného frontu, ktorá sa vzhľadom na jeho ústredné miesto v politickom systéme povojnového Československa zmenila v krízu štátnu. Táto kríza sa vyvinula v konflikt kto z koho.
Napriek tomu, že medzi nekomunistickými stranami existovali dohody o spoločnom postupe proti komunistickej politike v Bezpečnosti a niektorí predstavitelia buržoáznych strán ju verejne kritizovali (napr. predseda Demokratickej strany Jozef Lettrich), buržoáznym stranám sa nepodarilo vytvoriť silnejší antikomunistický blok a komunistov izolovať. Obvinenie komunistického ministra vnútra Václava Noska, že reorganizuje Bezpečnosť bez vedomia vlády, bolo vo februárových dňoch 1948 len zámienkou. Skutočnou príčinou vyvolania vládnej krízy neboli otázky okolo ministerstva vnútra, ale komunistická taktika zameraná na uspokojovanie potrieb najchudobnejších vrstiev!
V snahe prekonať dôsledky hospodárskej krízy, ktorá sa od roku 1947 prejavovala v podobe neúrody, problémov v zásobovaní, existencie čierneho trhu, ktorý priniesol vznik špecifickej vrstvy tzv. šmelinárov (ekonomicky i politicky spojenej s buržoáziou), komunisti plánovali zásadné sociálno-ekonomické zmeny, ktoré mali prehĺbiť revolučný proces. V Hradeckom programe navrhovali prijať novú pozemkovú reformu, pričom mali byť parcelované pozemky s výmerom pôdy nad 50 ha. Ešte zásadnejším bol návrh pokračovať v procese znárodňovania tým, že jeho súčasťou budú podniky s viac ako 50 zamestnancami, veľkoobchod a zahraničný obchod. Tieto návrhy boli pre buržoázne strany zásadne neprijateľné, boli skutočným dôvodom vyvolania februárovej krízy vlády Národného frontu. Smerovali totiž k zásadnému obmedzeniu ekonomickej základne buržoázie, obmedzeniu súkromnej kapitalistickej držby vo všetkých oblastiach ekonomiky.
Komunisti chceli takto získanými majetkami uspokojovať masy nespokojných. Táto taktika bola pre buržoáziu smrteľná, pretože komunisti sa stávali nielen stranou robotníckej triedy a veľkej časti chudobného roľníctva, ale i stranou znárodneného priemyslu, ktorý od októbra 1945 tvoril najsilnejší ekonomický sektor – štátny. Naproti tomu ekonomickú základňu nekomunistických strán vytváral súkromný sektor, jadro a zdroj sily buržoázie. Komunisti ho svojimi návrhmi ohrozovali tam, kde bol najsilnejší – vo sfére jeho akumulovaných ziskov.
Doslovným šokom pre buržoázne strany boli výsledky celorepublikového zjazdu závodných rád dňa 22. februára 1948. Takmer 8 000 delegátov zjazdu nepodporilo buržoáznu taktiku kritiky komunistickej politiky v Bezpečnosti, ale, naopak, schválilo nielen komunistický návrh riešenia vládnej krízy (aby prezident republiky prijal demisiu časti nekomunistických ministrov), ale i požiadavku ďalšieho znárodňovania! O dva dni neskôr na podporu tohto uznesenia vstúpilo do manifestačného štrajku okolo 2 500 000 zamestnancov. Ak si uvedomíme, že na strane komunistov bola i rozhodujúca časť roľníctva, môžeme konštatovať, že s návrhmi komunistov sa stotožnila rozhodujúca časť národa. Naproti tomu buržoázia reprezentovala záujmy menšiny: kapitalistov, šmelinárov, bohatších roľníkov a časť stredných vrstiev.
(Video: youtube.com/@britishpathe)
Podaním demisie časti nekomunistických ministrov vláda neprestala existovať (z 26 ministrov podalo demisiu len 12, teda menšina). Tento fakt umožnil komunistom trvať na tom, aby prezident demisiu prijal a doplnil vládu o iných predstaviteľov tých strán, ktorých členovia demisiu podali. Vládna kríza trvajúca šesť dní bola vyriešená podľa návrhu KSČ, ktorý pod silným tlakom zdola dňa 25. februára prijal prezident Edvard Beneš. Buržoázia bola porazená ústavnou cestou. Ústavné riešenie krízy bolo potvrdené aktom vyslovenia dôvery novej vláde a jej programu parlamentom. Formálne si komunisti dali schváliť svoj postup v májových voľbách 1948, v ktorých nekandidovali jednotlivé strany, ale vznikla jednotná kandidátka strán a masových organizácií Národného frontu. Nesúhlas s politikou KSČ mohli občania vyjadriť odovzdaním bielych lístkov. Z celkového počtu odovzdaných hlasov ich bolo asi 10 %.
Ústavnosť Februára 1948 jeho buržoázni a maloburžoázni kritici spochybňujú poukazovaním na zakladanie akčných výborov Národného frontu, mobilizáciu Bezpečnosti, vytvorenie Ľudových milícií a na ozbrojené obsadenie väčšiny sekretariátov nekomunistických strán. Zabúdajú však na skutočnosť, že to bola súčasť pokojného a nekrvavého revolučného procesu, že v Československu prebiehala revolúcia. K verejným prejavom nesúhlasu s komunistickým prevzatím moci vo februárových dňoch ani neprišlo – okrem pokusu niekoľkých stoviek študentov dostať sa k prezidentovi na Pražský hrad.
Podľa viacerých historikov boli v Československu na prelome rokov 1947-1948 možné len dve reálne alternatívy systémovej kryštalizácie povojnového vývoja: buď systém suverénnej vlády Komunistickej strany Československa, ktorý znamenal tvrdé zúčtovanie s buržoáziou, alebo rovnako tvrdé a pravdepodobne krvavé potlačenie politického a mocenského tábora, na čele ktorého stála KSČ.
Literatúra
Anzenbacher, A.: Úvod do etiky. Academia. Praha 2001
Butvin, J. – Kostický, B. – Vartíková, M.: Dejiny Slovenska slovom i obrazom II. Vydavateľstvo Osveta. Martin 1981
Mencl, V. – Hájek, M. – Otáhal, M. – Kadlecová, E.: Křižovatky 20. století. Světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách. Naše vojsko. Praha 1990
Verejná mienka a politika. Ústav politických vied SAV. VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2006
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Bodaj by sa dala situácia zopakovať!
Ale nemáme v podnikoch ani silné závodné rady, ved osemticíc delegátov Zjazdu závodných rád v podnikoch, ktoré už boli pod národnou správou, to bol prechod na ľudovú demokraciu,
takisto niet schopného politika, ktorý by vedel využiť vládnu a parlamentnú krízu tak ako Klement Gottwald.
Škoda, „meškáme“ 33 rokov.
..no a ešte..
.. ešte nemáme po vojne.
Tretina občanov je skorumpovaná, tretina vymletá a tretina má stále dosť čo stratiť,aby sa zhodla.. Nehovoriac o tom, že absolútna väčšina z tej poslednej je navyše úplne mimo, t.j. vpravo..
“ Nejsou lidi! „
Ľudia po vojne videli čo im kapitalizmus priniesol. Bol to fašizmus a ten im zase dal len biedu, prenasledovanie a chudobu. Nakoniec ich vohnal do vojny proti Rusku a ako bonus mali pracovné tábory. Niektoré z nich boli vyhladzovacie. Komunisti ľuďom ponúkli novú altrnetívu. Znárodnenie vyvlastnenie pôdy a začatie budovania Republiky Ceskoslovenskej, na iných spravodlivejších princípoch. Všetci mali prácu a tým mali aj zabezpečené živobytie. I keď to bolo ťažké ale aspoň to zrušilo žobrákov. Každý musel pracovať inakl bol považovaný za príživníka a skončil v base, kde musel robiť duplom.