Dňa 17. júla 1992 prijala Slovenská národná rada Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Z legislatívneho hľadiska ide o uznesenie Slovenskej národnej rady, v ktorom poslanci Národnej rady aklamačne požadovali štátnu samostatnosť Slovenska. Deklarácia bola súčasťou procesu zániku Česko-Slovenska, ktorého vyvrcholením bol vznik Slovenskej republiky a Českej republiky 1. januára 1993.
Bola prvým krokom na našej ceste k štátnosti. Druhým krokom bolo prijatie Ústavy SR 1. septembra 1992. Po týchto krokoch Slovenskej národnej rady prišli kroky poslancov Federálneho zhromaždenia ČSFR, ktorí najprv prijali Ústavný zákon o delení majetku ČSFR a potom Ústavný zákon o zániku ČSFR.
V čase prijímania Deklarácie o zvrchovanosti som bol v Prahe poslancom FZ ČSFR. Českí poslanci Federálneho zhromaždenia vnímali tento slovenský krok negatívne, niektorí ho odsudzovali, niektorí nechápali jeho politický význam, rozprávali o teatrálnom geste. Nervozitu a napätie v Prahe zvýšil krok prezidenta Václava Havla, ktorý v reakcii na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti podal 20. 7. 1992 demisiu. Oznámil ju vo veľmi emotívnom rozhlasovom a televíznom prejave.
Václav Havel fakticky priznal, že sa odštartoval zánik štátu a sám nad ČSFR zlomil palicu. V Prahe mu všetci českí politici tento krok vyčítali ako krok, ktorý ťažko poškodzuje imidž štátu. Všetci českí poslanci a politici svorne tvrdili, že nevedeli o príprave tohto Havlovho kroku a zastihol ich nepripravených.
Nikto už nemal chuť rozmýšľať nad voľbou novej hlavy štátu, k čomu formálne malo dôjsť. Aj najtvrdší pražskí federalisti už rezignovali v snahách o záchranu federácie. ČSFR bola odsúdená dodýchať bez hlavy štátu. Slovenskí profederálni poslanci sa stotožňovali s pohľadom českých politikov. Slovenskí vlasteneckí poslanci, ktorým išlo o vznik Slovenskej republiky, sme pokladali za pozitívny fakt to, že armáda po prezidentovej rezignácii zostala bez svojho hlavného veliteľa.
Bolo to významné, pretože v tom čase armáda ČSFR bola prakticky jediná plne funkčná federálna inštitúcia a tento krok ju výrazne oslabil. Časť českých radikálov, najmä radikálne krídlo ODS, začali hovoriť o neriadenom kolapse a rozpade federácie, ktorá vraj prijatím deklarácie a demisiou prezidenta bola odštartovaná. Neriadený, živelný rozpad bol postup mimo platných zákonov a ústavy ČSFR.
Zmyslom týchto úvah bolo vyvolať odchod Slovenska z federácie bez akýchkoľvek práv a bez akéhokoľvek majetku. O týchto tendenciách veľmi diskrétne hovorili aj Vladimír Mečiar a Václav Klaus vo svojom interview na RTVS pred niekoľkými dňami. Stálo nás veľa námahy v diskusiách zabrániť, aby tento názor nezískal v českých poslaneckých kruhoch väčšinu. V tomto postoji boli slovenskí poslanci všetci jednotní, pretože neústavný rozpad ČSFR by bola prehra slovenskej politiky naprieč celým politickým spektrom.
Do poslaneckých kuloárov prenikla klebeta, ako prebiehala diskusia v poslaneckom klube ODS na túto tému. Radikáli tvrdili, že pri živelnom rozpade štátu získa Česká republika 100 miliárd KČS navyše. Václav Klaus, predseda ODS, vraj na to odpovedal: „Možno získame 100 miliárd KČS, ale urobíme si aj na 100 rokov zo Slovákov nepriateľov.“ Václav Klaus dokázal udržať svojich radikálov pod kontrolou.
Na záver možno spomenúť jednu raritu, spájajúcu sa s Václavom Havlom. Je to fakt, že bol prezidentom dvoch štátov. Najprv bol posledným prezidentom ČSFR, potom bol v januári 1993 zvolený za prvého prezidenta Českej republiky, čo je naozaj výnimočné vo svetovej politike. Neviem, či sú Česi na to hrdí, ale dnes na to už prakticky nikto nespomína. Jeho demisia však zvýraznila vnútroštátny význam prijatia Deklarácie o zvrchovanosti a potvrdila naše odhodlanie pokračovať v krokoch, vedúcich k založeniu a vytvoreniu samostatnej SR.
Štefan Paulov
bývalý poslanec FR ČSFR
