Denník Pravda uverejnil 2. septembra 2021 na prvý pohľad pomerne vierohodnú analýzu ekonomického analytika z akademického prostredia. Po pozornejšom preštudovaní informácií uvedených v tomto článku s názvom „Pridrahí pracovníci na Slovensku? Hrozba konca lacnej pracovnej sily udrela rýchlejšie, ako sme čakali“ však možno konštatovať, že autor tejto analýzy zjavne relativizuje prístup k meraniu produktivity práce a nekriticky spája makroekonomický a mikroekonomický aspekt skúmanej problematiky.
Rozhodne možno súhlasiť s autorom, že predpokladom zvyšovania mzdových nákladov (ceny práce) je nárast produktivity práce. Avšak konštatovanie, že lacná pracovná sila by mala byť našou konkurenčnou výhodou, vyznieva naivne. Ako môže byť lacná pracovná sila zdrojom vyššej produktivity v ekonomike založenej na vedomostiach? Z úvahy prezentovanej na stránkach denníka Pravda dokonca vyplýva, že hoci v porovnaní s členskými krajinami Európskej únie zarábajú pracovníci zamestnaní v priemyselných podnikoch na Slovensku oveľa menej, dochádza k situácii, že napriek zvýšeniu tržieb musia zamestnávatelia pokryť nárast mzdových nákladov čiastočne zo svojich ziskov. Spomínané zistenie vyplynulo zrejme z výstupov teoretického modelu (napr. ekonometrického modelu) a autor analýzy sa ho rozhodol podporiť aj argumentmi založenými na skúmaní štruktúry a vývoja makroekonomického ukazovateľa pridaná hodnota v odvetví priemyselných podnikov pôsobiacich v Slovenskej republike. Za hlavnú príčinu uvedeného stavu považuje neadekvátnu cenu práce vzhľadom na dosahovanú produktivitu práce v priemyselnej výrobe na Slovensku. Nezamýšľa sa však nad ďalšími možnými príčinami načrtnutého problému (napr. nadvýroba, štrukturálne problémy odvetia) a nepokúša sa ani verifikovať vypovedaciu schopnosť a spoľahlivosť vlastných zistení.
Ukazovateľ pridaná hodnota možno zjednodušene charakterizovať ako súčet dvoch ekonomických veličín, a to mzdových nákladov (mzdy a odvody) a dosahovaných ziskov. Pri analýze vývoja a štruktúry tohto ukazovateľa za obdobie rokov 2007 – 2019 bije autor na poplach, lebo zistil, že v roku 2007 bol podiel mzdových nákladov priemyselných podnikov v SR na nimi vytvorenej pridanej hodnote 45 %, no v súčasnosti uvedené hodnoty presahujú priemer krajín EU-15, kde tento podiel dosahuje približne 61 %. Toto zistenie je na makroekonomickej úrovni prezentované ako dôkaz, že v slovenskom priemysle dochádza k tzv. „vytláčaniu ziskov“ a „zaseknutiu produktivity“ v dôsledku nariadení vlády SR, ktorými sa zvyšovala hranica minimálnej mzdy.
V súvislosti s uvedeným argumentom a vzhľadom na štruktúru ukazovateľa pridaná hodnota je však potrebné poukázať na skutočnosť, že hodnotenie produktivity práce založené len na analýze vzťahu medzi mzdovými nákladmi a pridanou hodnotou doplnené o sledovanie pomeru medzi dosahovaným ziskom a mzdovými nákladmi vedie k skresleniu vypovedacej schopnosti získaných poznatkov. Mzdové náklady a zisky vzájomne súvisia a na druhej strane každý z uvedených indikátorov vplýva samostatne aj na celkovú vytvorenú pridanú hodnotu. V konečnom dôsledku tak hodnota tzv. relatívnej produktivity práce (pomer medzi vytvorenou pridanou hodnotou a mzdovými nákladmi) vypovedá viac o matematických závislostiach ako o podstate celého ekonomického problému hodnotenia výkonnosti ekonomiky. Vzhľadom na veľmi často opakovaný imperatív o potrebe zvyšovať pridanú hodnotu v ekonomike je nevyhnutné poukázať na niekoľko špecifík tohto dôležitého indikátora.
V prvom rade pridaná hodnota môže rásť aj bez toho, aby rástol zisk, pretože úplne postačuje, ak rastú len mzdové náklady – cena práce. Ďalšie špecifikum vyplýva z toho, že celková pridaná (novovytvorená) hodnota predstavuje súčet pridaných hodnôt vytvorených v jednotlivých fázach výrobného cyklu, pričom jej celková veľkosť je známa až po ukončení fázy finalizácie konečného produktu. Finančne sa realizuje prostredníctvom predaja. Uvedená skutočnosť spôsobuje, že veľkosť pridanej hodnoty výrazne závisí aj od organizácie výrobného procesu a vlastníckej štruktúry ekonomických subjektov. Rast ukazovateľa pridaná hodnota predstavuje len nutný predpoklad zvyšovania relatívnej produktivity práce. Okrem tohto faktora je potrebné zabezpečiť, aby pridaná hodnota rástla rýchlejšie ako mzdy. Tento fakt môže zároveň zvádzať k mylnej predstave, že účinnou cestou k zvyšovaniu produktivity práce je znižovanie mzdových nákladov.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je potrebné zdôrazniť, že meranie produktivity práce má komplexný charakter. Nemôže byť založené len na hodnotení tzv. relatívnej produktivity odvodenej od pomeru medzi celkovými mzdovými nákladmi a pridanou hodnotou, ako aj pomeru medzi dosahovaným ziskom a mzdovými nákladmi. Konštatovanie o vytláčaní ziskov a zaseknutej produktivite priemyselných podnikov pôsobiacich v Slovenskej republike v kontexte doteraz spomínaných skutočností neodráža reálne problémy slovenskej ekonomiky. Predovšetkým by sa žiadalo, aby autor analýzy špecifikoval, aká časť pridanej hodnoty finálneho produktu, na tvorbe ktorého sa podieľajú domáce ekonomické subjekty zaoberajúce sa priemyselnou výrobou, sa realizuje v zahraničí. Spolu s týmto problémom je nevyhnutné vyhodnotiť, či priemyselné podniky so zahraničným vlastníkom podnikajúce na Slovensku neprevádzajú časť svojich ziskov do zahraničia. V celej analýze výrazne absentuje aj posúdenie investičných aktivít v slovenských priemyselných podnikoch. Hlavne prehľad o finančných prostriedkoch vynaložených na nákup inovačných technológií a na vzdelávanie zamestnancov by veľmi pomohol pochopiť problematiku zvyšovania produktivity práce.
Na záver možno konštatovať, že úvaha o zaseknutej produktivite a vytláčaní ziskov prezentovaná na stránkach denníka Pravda veľmi pripomína charakteristiku ekonomiky, fungujúcej na báze „montážnej dielne“, ktorej manažment „úspešne“ optimalizuje finančné toky s cieľom prevodu novovytvorených hodnôt do rúk zahraničných vlastníkov. Vypovedaciu schopnosť spomínanej analýzy znižuje aj to, že v nej nie je venovaná pozornosť štrukturálnym problémom v sektore priemyselnej výroby na Slovensku. Je paradoxom, že po prečítaní spomínanej krátkej štúdie možno súhlasiť s konštatovaním Karola Marxa, ktorý tvrdí, že absolútna hodnota produkovaných statkov nie je v kapitalizme sama osebe podstatná, pretože pri produkcii akéhokoľvek statku je vždy rozhodujúcim kritériom veľkosť zisku, ktorý možno realizovať predajom tohto statku.
Ing. Anton Čiernik, PhD., ekonomický analytik, špecializácia na finančné riadenie, 25 rokov pôsobenia v akademickom sektore.
Šírte a zdieľajte Iskru na sociálnych sieťach či medzi priateľmi.
Ďakujeme Vám
Veľmi dôležitý a objasňujúci článok najmä v súvislosti s tým, že sa objavilo na TA3 oznámenie vyjadrené otázkou, či “ide Slovenská ekonomika do krachu?” Za tým marketingovým sloganom stojí zas Sulík a SaS, ktorí chcú presadiť zníženie daní, zníženie miezd a “brzdenie” verejných výdavkov (okrem 2 miliárd na armádu!).
Treba sa vrátiť k podstate: Ak VLASTNÍCTVO výrobných prostriedkov nie je v rukách štátu a teda celospoločenské, každý majiteľ bude ” lisovať zisky” z produkcie a každé Euro vo mzde bude považovať za zbytočný náklad.
Produktivita sa nezasekla, zasekli sa zisky vlastníkov a to nedovolia. Čo urobí s tým ľud slovenský?