Pronárodné, vlastenecké sily sú roztrieštené, rozdelené, rozbité. Voliči sú znechutení, nahnevaní a takmer na nič neveria. Ako vyburcovať pronárodne orientovaných ľudí, aby sa konečne zobudili, spojili svoje sily a začali efektívne konať v prospech tejto krajiny a jej obyvateľov? Predovšetkým by mali zaúradovať lídri pronárodných strán (aj keď niektorí z nich sú pronárodní čisto teoreticky). Mali by prestať s hašterením, vzájomným napádaním a obviňovaním. Je dôležitá aj „iniciatíva zdola“.
Bohužiaľ, lídrom týchto strán často chýba inteligencia, prezieravosť a zdravý sedliacky rozum: vadia sa so stranami a s kolegami, s ktorými by mohli (a mali by) spolupracovať, aby prebudili spiace vedenie strán a národného ducha v ľuďoch a, prirodzene, po voľbách si vytvorili koalíciu. Svojím konaním počas predvolebnej kampane znechutili a odradili vlastných voličov, z ktorých mnohí v súčasnosti už neveria, že sa národniari niekedy dohodnú a spoja. Riskujú, že slniečkari vyhrajú aj ďalšie parlamentné voľby a budú riadiť tento štát aj ďalšie štyri roky a takzvaní „národniari“ si potom budú búchať hlavu o stenu, hystericky hromžiac, akí boli sprostí a naivní.
Ako je známe, plakať nad rozliatym mliekom je zbytočné. Národniari by sa mali poučiť z celého takmer 30-ročného obdobia po „nežnej“ revolúcii a hlavne z katastrofálnych chýb v priebehu poslednej predvolebnej kampane, keď lídri mnohých „akože pronárodných“ strán pokazili oveľa viac, ako vybudovali. Bola to obrovská chyba. Mali by prestať útočiť predovšetkým na kolegov, ktorí spĺňajú aspoň to základné kritérium, že nie sú slniečkari, ale, naopak, proti nim bojujú. Musia hľadať to, čo ich spája, ale nerozbíja, a na základe toho spolupracovať pred voľbami aj po voľbách. V súčasnosti majú hľadať kompromisy vo veľkom a drobné rozdiely môžu pokojne doriešiť, keď budú (ak budú) vo vláde. Zatiaľ sa iba hašteria a nespolupracujú. Je to zle!
Počas posledných parlamentných volieb pokus o spájanie národných síl sa vydaril iba čiastočne. V priebehu štvrťstoročia národniari o zjednocovaní pronárodných síl iba tárali. Pred rokom konečne došlo k nepatrnému spájaniu. Ale spojilo sa iba zopár strán, ktoré predtým získavali nejaké desatiny percenta, čo vôbec neovplyvnilo volebnú scénu ani výsledky. Národniari politici, ako aj desaťročia predtým nič neurobili, úplne sa rozhádali, útočili na seba navzájom hlava-nehlava a v dôsledku toho pronárodné sily utrpeli zdrvujúcu porážku.
Znova niekoľko percent hlasov pronárodných voličov putovalo do smetného koša – pretože nepoučiteľní sú nielen politici, ale aj časť voličov. Zasa niektorí voliči si volili strany a politikov, ktorým ide iba o akúsi súťaž, zviditeľnenie sa, štatistiky, ale vždy prakticky dosahujú iba jedno: poškodzujú pronárodné strany tým, že im zbytočne odoberajú voličov – nikdy neboli blízko a nikdy sa do parlamentu nedostanú. Dá sa povedať, že voliči strán, ktoré nemajú žiadnu šancu dostať sa do parlamentu, takisto vždy poškodzujú pronárodné strany – odoberajú im prepotrebné desatiny percent.
Slávny britský spisovateľ William Shakespeare vo svojej svetoznámej dráme opísal dnes už notoricky známu epizódu: dánsky princ Hamlet drží v ruke lebku a hovorí: „Bohužiaľ, chudák Yorick!..“ Dnes každý aspoň trochu národne cítiaci Slovák drží v ruke „lebku“ Slovenska a hovorí: „Bohužiaľ, chudák Slovensko…“ Lenže na rozdiel od nešťastného Yoricka Slovensko ešte nezomrelo, dokonca ani zmietajúca sa v občianskej vojne Ukrajina, kde je situácia oveľa horšia a v hymne ktorej sa priamo uvádza, že „šče nevmerla Ukrajina“. Ale, priatelia, veď ani Slovensko „šče nevmerlo“! A aby žilo, potrebuje „maličkosť“: aby sa národniari konečne zobudili, po prvý raz v histórii samostatného Slovenska začali spolupracovať, konečne vyhrali parlamentné voľby a zostavili vlasteneckú, pronárodnú vládu, ktorá nebude pracovať pre cudzích „ujov“ zo zahraničia, pre vlastné vačky a záujmy oligarchov, ale pre túto krajinu a jej ľud. A nie je to fantazmagória, ale šanca.
Vlastenci si konečne majú uvedomiť, že nestačí nadávať pri televíznej obrazovke, v krčme alebo v kuchyni: takto sa nič nezmení a ani nezlepší. Národniari sa musia spájať a drieť, v opačnom prípade to dopadne ako vždy alebo ešte horšie. „Lenivci“ a pesimisti, ktorí nič nerobia, by potom nemali právo ani nadávať na súčasnú situáciu, pretože neurobili vôbec nič, aby sa zlepšila. Nerobíš nič – potom radšej čuš a neotravuj.
Treba sa zobudiť a nepočúvať pesimistov, ktorí vás presviedčajú, že sa aj tak nič nezmení, že sú všetci politici predajní a iba kradnú a hrabú pre seba. Našťastie, nie všetci, aj keď tých poctivých a ozaj pronárodne orientovaných je žalostne málo. Ale treba nachádzať nových a spájať pronárodné sily. Nakoniec, spomeňte si na povestné Svätoplukove prúty… Vlastenecky cítiaci ľudia majú pochopiť tri základné veci. Stávajú sa chyby, ale nerobí ich iba ten, kto nič nerobí. Z chýb sa treba poučiť a konať správne a efektívne.. Situácia je veľmi zlá, pesimisti tvrdia, že sa nič nezmení. Ozaj sa nič nezmení, ak nebudeme drieť a snažiť sa, ale ak to budeme robiť, je tu šanca, že sa všetko skôr či trochu neskôr zmení k lepšiemu. Iná cesta nie je.
Nespite, nehundrite, neznechucujte iných. Pracujte: práca vždy pomáha a pridáva sily, vieru a ducha. Spájajte sa a pracujte – aspoň z jedného jediného dôvodu, že ste si tým splníte svoju občiansku povinnosť – pred sebou, pred ľudom tejto krajiny, pred svojimi potomkami… Národniari narobili chýb, sklamali, zaspali, ale nedovoľte, aby zaspalo vaše svedomie a váš duch – potom si prestanete vážiť samých seba. Je niečo lepšie či krajšie, než urobiť dobré a užitočné veci pre svoju krajinu, pre svoj ľud? Ale pri snahe jednotlivcov, nech budú dobrí a geniálni, ak sa vlastenecké sily nespoja, nezmení sa vôbec nič a budú tu aj naďalej bačovať liberálno-slniečkarsko-genderné žaby na prameni.
Vlastenci konečne majú ukázať, že vedia nielen kritizovať, nadávať, znechucovať a šíriť pesimizmus, ale aj pracovať v prospech tohto štátu a spájať svoje sily. Buďme úprimní, za 30 rokov sa to nestalo. Ale dokážme, že opak je pravda, že sa vieme spájať a víťaziť. Nepracovať, nespájať sa znamená zľaknúť sa, ustúpiť, zdupkať, umožniť, aby vyhrali ľudia, ktorí nemajú národniarske, proslovenské, vlastenecké cítenie a v danej kritickej situácii je to minimálne morálna vlastizrada.
Ak si niekto myslí, že sa to nejako samo utrasie, že to nejako prežije, že sa možno niečo voľakedy zlepší alebo v horšom prípade to nejako dopadne a jemu to už môže byť jedno, predsa by sa mal zamyslieť nad tým, čo chce zanechať svojim, ale aj všetkým našim deťom a vnukom, ľudu tejto krajiny, potomkom. Každý by sa mal zamyslieť nad tým, či mu aspoň trochu záleží na tom, aby sa Slovensko stalo úspešnou, pokojnou a stabilnou krajinou, kde budú žiť šťastní ľudia. Niet čo riešiť: buď pracovať a spájať pronárodné sily, alebo to bude ako vždy, ba dokonca horšie. Budeme podriemkavať aj naďalej alebo sa konečne zobudíme?
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU